Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Padla hlbšie...

Raz sme pritom stretli mamu a Tibora. "Miška!"- dovolila som jej objať ma. Išli sme si sadnúť na lavičku a rozprávali sme sa. "Čo teraz robíš? Kde si bola tak dlho?"- sypala mama otázky. Ale ja som sa jej už nebála. "Mám prácu, mama. Tvoje peniaze stále potrebujem, ale aspoň vieš, že si zarábam aj sama. A ešte niečo by si mala vedieť." Tu som sa zastavila. Bože, je ťažké povedať vlastnej matke, že som na heroíne, ukázať jej dopichané žily, pripustiť, že som spadla ešte hlbšie. Neviem ani prečo som jej to povedala, ale chcela som. Primkla som sa k Martinovi. Tibor mi neprestajne hľadel do očí. Zrazu mi chytil ľavú ruku, vytiahol rukáv a nemo hľadel. Mama sa rozplakala. "Miška, prečo? Kedy...?"- vzlykala. Chytila som ju za ruku a nechala ju vyplakať sa. Čakala som, že ma začne obviňovať, vyčítať mi to. Nevedela som, že ju Tibor na to pripravil a povedal, že ak ma nechce úplne stratiť, nesmie mi to vyčítať.To by náš vzťah úplne zabilo. "Miška, chceš s tým prestať? Ale úprimne!"- spýtal sa Tibor. Pokrčila som plecami, zrazu mi bolo všetko jedno. "Neviem. Áno! Nie! Bože, chcem byť s Martinom." Odvetila som ľahostajne. Ale Tibor to nevzdal. Hľadal príčiny, chcel, aby som všetko povedala a on by potom už našiel cestu späť. Rozprával o odvykaní, o tom, aké to bude, keď sa z toho dostanem, ako bude všetko rovnaké ako predtým. "Ale ja nechcem, aby to bolo ako predtým! Nechcem sa vrátiť späť, nikdy! Nenávidím to, čo bolo predtým a všetko, čo sa k tomu viaže!" -skríkla som. Tibor silnejšie stisol mamine prsty. "A čo Soňa? Nechceš sa k nej vrátiť? Alebo Rišo? Aďa? Tvoji starí priatelia?" Bodla priamo do mojej najcitlivejšej rany. Tvár sa mi zmraštila, nenávistne som zúžila oči, vidiac pred sebou ich prekliate imaginárne tváre. "Nie, nikdy! Chápeš, už nikdy ich nechcem vidieť! Nenávidím ich! To oni ma zničili, sú to zmije! Nechápeš tomu. Neverím im, neverím už nikomu, neverím v nič! Nemám už priateľov ani rodinu. Ani ty už nie si. Si priďaleko, priveľmi vzdialená od sveta, kde žijem ja. Mám len Martina, chalanov a smrť!" Teraz sa však už zľakli obaja. Je to vari posledné štádium, keď feťák rozpráva o smrti?! Teraz, keď tu tak stojím a v ruke držím striekačku s poslednou dávkou, pripadá mi to smiešne. Strach zo smrti. O čo horšie je opustenie! O čo ťažší je život! Teším sa na smrť! Bez neho to aj tak nemá zmysel. Život vlastne vôbec nemá zmysel, iba dôvody. A on bol najväčším dôvodom môjho života. Teraz už nie je. A ja o chvíľu tiež nie. Áno, teším sa na ňu. Nech príde a oslobodí ma!

Fotka by suicide_gargi