Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Si iba moja...

Ráno, skôr ako som vstala, mi Terri rezervovala miestenku. Autobus odchádzal v sobotu o dvanástej. V stretu aj vo štvrtok som išla do školy, ale bola som to úplne iná ja. Učivo mi bolo úplne ukradnuté, sedela som s nadšením sa jagajúcími očami a pohľadom do diali. Tak veľmi som sa tešila. Predstavovala som si ako sa s nimi zvítam, ako uvidím Martina, budem počuť jeho hlas, cítiť jeho dotyky... Nemohla som sa dočkať. Naozaj nie. A tak som v stredu večer išla do Readingu a zohnala som si Rohypnoly. Naklepala som sa. Aj vo štvrtok. Bola som s Jimmom v parku, ale nedalo sa so mnou rozprávať. Videla som, že mu je to veľmi ľúto. Keď som odchádzala domov, zastavil ma a pozrel mi do očí: "Michaela, sľúb, že zajtra si nič nedáš. Nepôjdeme do školy a budeme celý deň spolu. Prosím ťa o to. Daruj mi ten posledný deň. Potom odídeš a mne budeš moc chýbať." Jeho hlas bol taký smutný a úprimný. Sľúbila som mu to. A sľub som dodržala. Celý deň som bola s ním, pozval ma na obed, ale ja som nemohla jesť. Išli sme do Readngu do kina. Hrali nejaký romantický film a ja som mu dovolila, aby ma držal za ruku. Keď sme vyšli z mesta, zabočila som do parku. "Nie! Čo tam chceš?"-. zvolal a zastal. "Neboj sa, sľúbila som ti tento deň a dodržím svoj sľub. Ale chcem niečo kúpiť domov, niečo na pamiatku. A pre chalanov." Nemohol tomu uveriť. "Kúp sebe aj im radšej niečo IN. Veď si vravela, že odvykajú. Nenamáčaj ich do toho!"- bola to otvorená výčitka, ale ja som ju ignorovala. "Nie, bude to naposledy!"- a usmiala som sa. Myslím, že ma vôbec nedokázal pochopiť. Nečudujem sa. "Ak nechceš, počkaj ma tu. Ale chcela som, aby si to videl ty sám. A aby si od toho uchránil všetkých, ktorí by to chceli skúsiť." To už nechápal vôbec. "Ako je to možné, že také inteligentné dievča sa tak ničí?" Nechápem to, ako vôbec rozmýšľaš, vysvetli mi to!" "To sa nedá vysvetliť. Je to tak! Vtedy, nedalo sa inak. A možno dalo. Ale to bolo prvé východisko!" "A najľahšie!" Pokrčila som plecami. "Vieš, nie je to až také ľahké. Začiatok hej, ale potom sa to zhoršuje. A koniec je takmer nemožný!" Vošli sme do parku. Rýchlo som našla svojich známych a kúpila heroín. "So bye, butterfly!"- povedali mi na rozlúčku. Pousmiala som sa. "Prečo butterfly?"- spýtal sa Jim, keď sme išli k autu. Vytiahla som retiazku so strieborným motýľom. "Tak ma volá Martin a chalani. Asi som im to povedala." Jim sa usmial. "To ti sedí. Si taký nádherný motýľ!" Pokrútila som hlavou. "Feťácky motýľ. Tak ma volá Martin." Stisk jeho ruky bol silnejší žiarlil, ale mne to bolo jedno. Znamenal pre mňa príliš málo v porovnaní s Martinom. Išli sme sa zasa prejsť do parku. "Poslednýkrát!"- povedal smutne. Prisvedčila som. A tak sme išli pomaly, veľmi pomaly, snažiac sa predĺžiť to. Pred mostom zastal, ja som šla ďalej. Pozerala som do vody... Zrazu som ho cítila vedľa seba. "Bojím sa o teba"-zašepkal. Otočila som sa a pozrela mu do očí. V tej chvíli som k nemu niečo pocítila. Objala som ho. "Aj ja sa bojím. Ale viem, že skončím ako mám. Prehrala som svoj život. Aj Martin. Iba chcem byť s ním. Vieš, dal mi tak veľa ľúbim ho!" Zasa tá ľútosť v jeho očiach. Bola som k nemu veľmi krutá, ale musela som povedať pravdu. Nechcela som, aby márne dúfal. "Netráp sa, Jim. Nezabudnem na teba, pomohol si mi prežiť." Sklonil sa ku mne a ja som mu dovolila pobozkať ma. Iba slabo, iba chvíľu. Potom som odvrátila hlavu. Silno ma objal, chytil mi tvár do dlaní a povedal: "Mám ťa rád! Ku mne sa môžeš kedykoľvek vrátiť, vždy ťa príjmem!" Pokrútila som hlavou: "Nie, neprijal by si ma s drogami. Bál by si sa ma a spútaval by si ma. A ja by som ťa nenávidela. Ale keď s tým navždy skončím, určite sa znova stretneme." Odviedol ma domov a na druhý deň išiel aj s Terri so mnou do Londýna.

Bola som veľmi netrpezlivá, jednak z cesty, jednak z nich. Dala som im darčeky. Terri svoju šatku, starú, tmavú s nezaplátanou dierou. "Viem, že ju nebudeš nosiť, ale na pamiatku!"- objala a pobozkala ma. Tiež povedala, že sa môžem kedykoľvek vrátiť. Jimmovi som dala knihu. Boli to básne od Ch. Baudelaire. Vo vnútri bolo venovanie a moja adresa. Sľúbil, že napíše. Sľub splnil. Potom už bol čas odchodu. Aj ja som dostala darčeky od nich. Krásny obraz rozbúreného mora od Jimma. "Nezabudnem na teba!"- povedal, pobozkal ma na líce a dlho ma objímal. Nastúpila som do autobusu a poslednýkrát na nich pozrela. Boli smutní a s nemou prosbou na mňa pozerali. Pochopili, že neúspešne, keď uvideli, že v mojich očiach nie je ani štipka ľútosti a tvár mi žiari skrytou radosťou. Hneď po kontrole na emigrantskej polícii som sa naklepala. Nič z cesty si nepamätám, iba more a jeho šum.

Do Bratislavy sme prišli v nedeľu. Nik ma tam nečakal, prišli sme skoro. Terri síce vravela, že naši prídu pre mňa, ale tých som vidieť nechcela. Nieto ešte na nich čakať. Sadla som na prvý vlak a cestovala domov. Peňazí som mala dosť, po ceste som si premenila libry na eurá. Do Trenčína som prišla po šiestej, už bola tma. Vydala som sa k Martinovi. Pozerala som sa okolo a radostne sa usmievala, že som späť. Rýchlo som prešla cez Brezinu a zastala pred dverami. Tu som sa roztriasla. Nevideli sme sa už tak dlho. Čo ak... Zahnala som chmúrne myšlienky a odomkla. Počula som tichú hudbu. Zastala som na chodbe a zrazu som nemohla ďalej. Ozval sa šramot a niečie kroky. Srdce mi divo bilo. A potom som ho zbadala: jeho tmavé vlasy, šedé oči, jeho pery... "Maťo!"- zašepkala som a natiahla k nemu ruky. Pribehol a silno ma objal, cítila som jeho chudé telo, jeho chladné dlane. Začali sme sa bozkávať. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy. "Miška, motýlik, si zasa tu, nemôžem uveriť, že sme spolu. Tak si mi chýbala, už nikdy ťa neopustím, nikdy ti nedovolím odísť!" -šeptal rýchlo a ja som ho objímala. Je pri mne, naozaj, je tu a objíma ma, počujem jeho hlas. Už nikdy sa neodlúčime, budeme navždy spolu. Mesiace odlúčenia zmizli v nekonečne. Celú noc sme sa rozprávali o tých príšerných sivých mesiacoch, keď sme neboli spolu. Martin vtedy utiekol do Prahy, bol buď na háčku alebo sa snažil odvykať. Teraz bol mesiac čistý. Povedala som mu o Jimmovi. Silne a nepokojne ma objal: "Si iba moja, rozumieš?! Nedám ťa nikomu! Moja!" To ma prekvapilo. Nikdy nebol žiarlivý. Ale nevadilo mi to, skôr ma to potešilo.