Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Zbabelci...

Po chvíli som znervóznela. Vyšla som von s čudným pocitom a zrazu som sa ocitla tvárou v tvár Soni, Adi a Riša. Zastala som a nemo som na nich hľadela. Aj oni zastali, úsmevy im zamrzli na tvári a v očiach som im zbadala úzkosť a strach. Vtedy som ich znenávidela ešte viac. Videla som ako si ma prezerajú od hlavy po päty, moje neupravené vlasy, bielu tvár bez líčidiel sklenené červené oči, hrubé topánky, ktoré som si v poslednej dobe ani nešnurovala. Bola som ich presný opak. Stále nik nepovedal ani slovo, ale videla som, že sa ich zmocňujú výčitky. Bola som kedysi ako oni a hľa stal sa zo mňa rebel, vydedenec spoločnosti. Určite vtedy nepochopili do čoho som naozaj spadla, bol to môj vzhľad, čo ich rozľútostilo. "Miša, ako sa máš?"- Soňa sa prvá zmohla na slovo, ale teraz jej hlasu chýbala tá ľahostajnosť a afektovanosť. Rišo, Aďa nepovedali nič. "Zbabelci!" - pomyslela som si. No pocítila som niečo, niečo ako starú spomienku, tŕž, ktorý mi navždy zostal v srdci. Bože, ako som im verila... Zrazu som zbadala Martina, Iča a chalanov. Vracali sa, zreničky mali ako špendlíkové hlavičky, tváre mŕtvolne pokojné. Rýchlo som pozrela na Martina viem určite, že ak by si pichol s nimi, prešla by som na heroín už vtedy. Ale jeho oči boli jasné, bol sfetovaný, ale vedela som určite, že si nepichol. Bola som mu za to vďačná. Prišiel ku mne, chytil ma za ruku a apaticky pozrel na mojich bývalých kamarátov. "Miša, poď s nami. Pôjdeme si niekam sadnúť a porozprávame sa. Prespíš u nás. Minule som volala k vám, vraj nebývaš doma. Kde si teraz? Poď, porozprávame sa."- žeby boli Sonine výčitky také silné?! Bolo to odporné, slizké, ako tam stála v jej bezchybnom smotanovom kostýme, s bezchybným make-upom a otrávenou dušou. Bola ako zmija, áno, zrazu som v nej videla odpornú zmiju, ktorá sa snaží obkrútiť sa okolo mňa a uniesť ma do svojho škaredého sveta klamstiev a zrád. Pritúlila som sa k Martinovi a objala ho. Rišo sa nepokojne strhol. "Miša, poď s nami."- Zopakoval teraz on. "Nemôžeš tu zostať takto..."- a bradou ukázal na Martina a chalanov, ktorí zostali obďaleč a mlčky ich sledovali. Pozrela som na nich, ich pohľady boli také prázdne, ľahostajné, zrazu som sa zľakla, že ma opúšťajú. Ale Ičo sa usmial, bol to iba slabý úsmev, ktorý však pre mňa znamenal nekonečne veľa. "Ako?"- spýtala som sa potichu. "Pozri ako vypadáš! Hrozne si schudla, vyzeráš príšerne. A toto je tvoj nový chalan?"- spýtala sa Soňa a pozrela na Martina. Zmĺkla. Martina nebol zrovna jej typ, ale jeho pravidelné črty a chlapčenská krása ju zaujali. Hľadela na neho a určite si ho predstavovala novom obleku, s umytými a ostrihanými vlasmi, s prisilnou vôňou a pokryteckým úsmevom. Sonin typ... Martin pochopil, ale stále mlčal. Iba jeho pery sa roztiahli do nedefinovateľného úsmevu. "Je tu zima, poď, pôjdeme dnu." Povedal potichu a pohľadal ma po vlasoch. Často ma hladil a vždy to bolo tak nežné myslím, že to boli dotyky pre jeho sestru, ktoré sa cezo mňa mali dostať k nej. Otočili sme sa a vošli dnu. V tom vtrhla za nami Aďa a silne ma chytila za ruku: "Miša, poď s nami. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. Mám ťa rada, Miša, som stále tvoja kamoška. Bojím sa o teba, bojím sa, že urobí. dačo zlé."

Wohooo... Vote+Koment :) 

Military_Girl