Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Hororák...

Nikdy predtým som nemala hororák, ani len kocovinu. Drogy na mňa vždy pôsobili pokojne, vždy s pozitívnym účinkom. V tú noc to však bolo príšerné. Chvíľu som plávala v modrom mori s modrým slnkom, videla som tam plno motýľov a bola som jedným z nich. A zrazu sa otvorilo nebo a vtiahlo ma do hnijúcej diery. Stromy sa premenili na príšery, mali veľa rúk a naťahovali sa po mne. Všade behali potkany, kúsali do mňa, chceli ma zjesť. A potom prileteli supy, mali ľudské hlavy, ľudské oči a ústa, ale supie drápy a zuby. Chceli mi vyškriabať oči a zjesť mozog. Chcela som bežať, ale spadla som na zem a tá sa hýbala, posúvala ma do tej diery. Nemohla som kričať, lebo hlas mi zobrali supy. Nevedela som, že v skutočnosti šialene kričím, že naozaj vydávam zvuk. Moje uši počuli len kvílenie, to prišli medúze z mora a kvílili, lepili sa na mňa, boli slizké a lepkavé a priesvitne biele. Chcela som Martina, ale on tam nebol. Bol tam iba Rišo, bol jeden zo supov. A potom sa premenil na bezduchý prízrak a tancoval so mnou. Chcela som zomrieť, vtedy som naozaj chcela zomrieť. Ale smrť sa zjavila ako najväčšia medúza, bola priesvitnejšia a svietila na žlto. Hrozne som sa jej bála, utekala som, ale nikde som nenachádzala úkryt. Všade to bolo príšernejšie, necítila som nič, iba strach a hrôzu. Spadla som do nejakej priekopy, ale ja som to cítila ako že som spadla do močiara. Strašne zapáchal a všade boli kvapky krvi. Okolo plávali klzké tvory, dlhé, mali hladkú, horúcu pokožku, ovíjali sa okolo mňa sťahovali dolu. Zomierala som...A nad sebou som videla mamine a otcove oči, plakali a tie slzy padali do močiara a menili sa na krv...

Keď som sa zobudila, uvidela som Kaja. Najskôr som si nemohla na nič spomenúť, až keď som si uvedomila kde som a ako som sa tam dostala. "Kajo, ja som sa tak bála. Tie supy, jedli môj mozog a potom prišla medúza, slizká a žltá a priesvitná. Hodila ma do močiara a moji rodičia plakali krv. Bože, bojím sa, nechcem to, nech je to preč. Chcem na to zabudnuť, daj mi niečo."- Kajo ma hladil po čele, snažil sa ma upokojiť. "To je v poriadku, Miša, bol to len zlý sen. Poď, pôjdeme domov."- Postavil sa, ale ja som stále ešte nebola pri sebe. "Prečo tu nebol Maťo? Bol tu iba Rišo, sup a jedol ma."- Kajo ma postavil a viedol domov. Stále som rozprávala z cesty, nevedela som sa spamätať. Keď sme prišli domov, nik tam nebol. Kajo ma posadil, prikryl a išiel mi uvariť čaj. "Kde je Maťo? Však sa nepredávkoval? Neodišiel odo mňa, nenechal ma samú? Ako Tomáš! Včera som ho tam cítila, vznášal sa v povetrí, keď som bola v tom mori, bol pri mne. A potom sa stratil..." A nato som sa rozplakala, vzlykala som a nedokázala som to zastaviť. Kajo si sadol vedľa mňa, objal ma a vravel, že Martin ma išiel hľadať. Surovo som ho odsotila a zúfalo vykríkla: "Choď preč, chcem Maťa! Kajo, neodchádzaj, nenechávaj ma samú, nechcem byť sama!" Znova ma objal.

O chvíľu sa otvorili dvere a dnu vrazili chalani. Nedokázala som vstať, iba som upierala na Martina nemý pohľad plný sĺz. Rýchlo ma objal a pozrel na Kaja. "Všetko je v poriadku, som tu, pri tebe, nikdy ťa neopustím. Som tu a vždy budem. Všetci sme tu."- Zdvihla som hlavu a pozrela som na neho a chalanov. Bol tam aj Ičo a Timo, to znamená okrem Tomáša celá naša vydarená rodina. "A Tomáš? Plával v mori a stratil sa, supy ho vyhnali, medúze ho utopili!"- skríkla som znova. ".Nie, zostal v mori a čaká na teba."- Povedal Martin a objal ma silnejšie. Mlčky kývol na Iča a ten mi dal do úst nejaké lieky a prinútil ma zapiť ich. O chvíľu na to som zaspala.