Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Chcem byť slabá...

Keď som sa zobudila, nebol tam. "Maťo!"- zvolala som. žiadna odpoveď. Rýchlo som sa poobzerala okolo a zrazu som zbadala biely papier s čiernymi písmenami. Chytila som ho a čítala: Motýlik, odchádzam! Nedokážem to, stále som nenašiel odpustenie. Nenávidím sa, viac, ako môže niekto nenávidieť svojho vraha. Musím si šlahnúť ak chcem prežiť. Odpusť! Ale ty to dokážeš, verím ti, Miška. Si silná! Prosím ťa, nevracaj sa k drogám, lebo drogy sú smrť a ty si už niečo sľúbila. Včera v noci to bolo krásne. Dala si mi strašne veľa a ja ti to chcem všetko vrátiť. A aj viac. Počkaj na mňa. Vrátim sa!!!! Martin. 

Čítala som to dokola, dvakrát, trikrát, veľakrát. Nechcela som tomu veriť. Behala som po byte, dúfajúc, že ho tam nájdem. Bežala som cez mesto, pozrela do každej krčmy, do každej uličky, prehľadala som celú Brezinu, celý jeho byt. Tam som zastala, padla na kolená. Chcela som ho nenávidieť, veľmi, lebo ma opustil, zranil, lebo to vzdal. Ale nemohla som. Cítila som iba lásku, bolesť a túžbu pomôcť mu. Opila som sa. Hrozne. Prvýkrát som vracala z alkoholu. Zostala som v jeho byte. Nič som nejedla, sedela som na zemi, fajčila a rozmýšľala, čo ďalej. Chápala som ho, ale chýbal mi. Chcela som jeho dlane, pery, jeho hlas, úsmev. Kedy sa vráti? Nevydržím to! 

Prevrátila som celý byt, dúfajúc, že nájdem drogy. Nič tam nebolo, určite všetko vzal. A tak som si stále čítala jeho list a spomínala. Bol to jeho byt a jeho duch sa po ňom stále prechádzal. Cítila som jeho vôňu a videla matný obraz jeho postavy. Všetko sa mi ukazovalo pred očami, naše prvé stretnutie, horkosť jeho pier pri prvom bozku, objatie, slzy, pomoc! Vôbec som nevedela, koľko som tam bola. (Neskôr mi mama povedala, že tri dni) Bola som slabá, vyčerpaná, zúfalá. Padla som do jaskyne spomienok, nemala som drogy, ale ani silu zohnať si ich. Nechcela som drogy! Chcela som iba sedieť a spomínať. Potom sa to cezo mňa prevalilo, bolo toho priveľa. S námahou som prišla do kuchyne, vzala nôž a priložila k zápästiu. Chcela som len jeho! Pohľad na jeho list a slová sľubu sa rozplynuli, neexistovali viac. Podrezala som si žily. Vlastne už som bola napoly v bezvedomí, z hladu ktorý som necítila a z únavy a bolesti. Keď som videla kvapky krvi padať na zem a zbiehať sa do veľkého mora, ani som poriadne nevnímala, čo sa deje. Hľadala som motýle v tom krvavom mori...

Prebrala som sa v nemocnici. Nevedela som ako som sa tam dostala, čo sa stalo. "Kde je Martin?"- spýtala som sa sestričky. Usmiala sa, ale neodpovedala. A vtedy som si spomenula. Na všetko! Pozrela som na ruku zamotanú v bielych obväzoch. Ako ma vlastne zachránili? A prečo? Prečo ma nenechali zomrieť? Dnu zrazu vošla mama. Mala zasa strhanú tvár a utrápené oči. "Miška!"- objala ma. "Prečo si to urobila? Prečo si mi dovolila žiť? Nevidíš, že toto nie je život? Čo ešte, nebolo toho dosť, stále len bolesť a strach! A ani zomrieť nemôžem. Choď preč, nechcem už nikoho, chcem len jeho. Maťo...!"- jeho meno som vykríkla a vtedy som sa rozplakala. Veľmi! Neplakala som od jeho listu a teraz to zrazu všetko išlo von. Úplne som sa zvíjala, tá bolesť sa nedá popísať. Hneď nato som zaspala. V nemocnici som zostala tri týždne. Odmietala som lieky a keď ma nútili, povedala som, že buď žiadne alebo tak, aby som sa poriadne naklepala. Vôbec som ich nepočúvala, bolo mi to jedno. Každý deň som mala rozhovor so psychologičkou, ale vždy som mlčala. "Michaela, robíš si to ťažšie! Nepustíme ťa, kým nebudeme vedieť, že ti je lepšie a že to už neurobíš!"- povedala mi raz. To ma nahnevalo. "A čo vlastne čakáte?

 Že po dvoch týždňoch v tomto väzení sa budem usmievať na každého skurveného človeka, tešiť sa zo slniečka a kresliť si šťastné rodinky? Dajte mi pokoj, je mi úplne jedno, čo vy chcete a čakáte odomňa. Nie som váš otrok. Ak chcete, držte ma tu doživotne, nemám čo stratiť. Ale ja si budem robiť čo ja chcem budem sa tváriť a cítiť ako ja chcem a nie ako si to predstavujete vy. Aj tak mi nemôžete pomôcť a vy to dobre viete!"-vstala som a odišla. O týždeň ma prepustili. Na rozlúčku mi "moja" psychologička povedala: "Michaela, si veľmi rozumné dievča, silná osobnosť a máš pevnú vôľu. Prečo sa nepokúsiš využiť to? Mohla by si veľa získať!" "Ale ja už nechcem získať nič! Nezáleží mi na ničom. A vy sama viete ako to skončí, keď sa nevráti!"- a odišla som. Psychológovia sú umelí.

A tak som začala čakať. V stavoch, ktoré privádzali moju mamu do zúfalstva. Síce som nefetovala ani som nepila. Ale bola som zasa v úplne inom svete. Apatia a depresia! Prázdnota! Čiernota! Celý deň som preležala, pozerala do stropu a rozmýšľala. A spomínala. Jedinú aktivitu, ktorej som bola schopná bolo pitie kávy, fajčenie a počúvanie hudby. Bolo to šialené ako vlastne posledné mesiace môjho života. Mama a Tibor mi každý deň nosili nejaké knihy, videokazety, pozvánky na rôzne akcie. Zbytočne! Bože, keď si na to teraz spomeniem, myslím, že som bola na tom horšie ako pri heráku. Najmä keď som nenašla ani chalanov, hoc som pobehala celý Trenčín, hneď ako som sa vrátila z nemocnice. Nemala som nikoho a verila som tomu. Bola som stále úplne sama a pomaly som si zamykala všetky dvere pre ľudí, ktorí by mi chceli pomôcť. 

Upadala som do niečoho, do jaskyne a mora. V jaskyni sídlila čiernota a prázdnota, dokonca aj moje slzy sa tu premenili na obrovské kamene a drvili moju dušu. V tej jaskyni som sa strácala, padala som nižšie a hlbšie. Vedela som, že na dne je smrť. Ale ja som zomrieť ešte nechcela. Stále som mala Martinov list a to more. More boli spomienky a ja som milovala plávať v ňom. Nad morom lietal motýľ, jediný krvavý motýľ, pamiatka z čias heroínu. Ale vždy som tam cítila Martina a chalanov. Mesiac som nebola vonku, poriadne som nejedla. Jedno poobedie ma mama vytiahla von, vraj ideme nakupovať. Tak veľmi mi bolo nakupovanie ukradnuté. Ale spravila som to pre mamine slzy. A tak sme prechádzali z obchodu do obchodu, ja úplne pasívne, mama dúfajúc, že ma tým preberie. Keď sme prechádzali cez námestie, zbadala som Petra. Poznala som ho už dávnejšie, párkrát sme u neho nakupovali. Zbadal ma a usmial sa. "Miša!" Taká tá bežná konverzácia. Ani on nevedel, kde je Martin a chalani. Ale mohol mi poskytnúť niečo iné. Keď to navrhol, zaváhala som, ale v momente som si to rozmyslela.

 Zrazu ma tá predstava neopísateľne priťahovala. Chceli sme odísť na Brezinu, tam by mi to dal. Začala som hľadať nejaké peniaze. Keď som zdvihla hlavu, Peter tam nebol. Prekvapene som sa otočila. Za mnou stála mama. "Michaela, s tým si predsa skončila! Povedala si, že sa tam už nevrátiš! Sľúbila si to aj Martinovi!"- hovorila ticho a pokojne. Už asi vedela ako na mňa. "A koľko toho sľúbil Martin!" "Ale on má stále problémy, je slabý!" "Tak aj ja chcem byť slabá! Čím som silnejšia, tým viac trpím. Prečo? Ako slaboch sa vrátim k drogám a bude mi fajn." "Nebude ti fajn a ty to vieš!" Možno som to vedela, ale nechcela som si to pripustiť.