Butterfly [Podla skutočnej udalosti]

Odchod...

Vrátili sme sa domov a zasa bolo všetko ako predtým. Len som ležala, počúvala hudbu, bola apatická a ľahostajná. Začala som však trochu čítať. Tentoraz v angličtine. Chcela som robiť niečo ťažké, niečo, čo by ma bavilo a čím by som si aspoň na chvíľu zamestnala rozum. Padala som totiž prihlboko do jaskyne a tiež som sa začala topiť v tom svojom mori. A najhoršie pod tou nádhernou hladinou som strácala svojho motýľa... Mama si všimla moju novú aktivitu a nenápadne mi začala nosiť ďalšie knihy. Zrazu ich bolo veľmi veľa a ja som ich chcela všetky prečítať. Bola to klasika, neskôr filozofia, niektoré boli neuveriteľné ťažké, ale ja som skúšala. Mama a Tibor boli tým nadšení. Vôbec ich nenapadlo, že zasa unikám skutočnému svetu, strácam realitu a zamykám sa do kníh. Ale ja som si to uvedomovala. Bolo mi to však úplne jedno. Čo na tom, že môj život nie je normálny a skutočný? Kedy aj bol?! Potom, po veľmi dlhej dobe som išla zasa von. Do kina, hrali Pulp Fiction. Úžasný film, fantastická hudba a hlavne, veľa kokaínu. V tú noc som sa už nevrátila domov. Našla som tých správnych ľudí a tak správne som sa zjela... Zdalo sa mi akoby som znova ožila, našla zmysel svojho prehratého života. Pretože ja som stále nebola úplne vyliečená. Keď som potrebovala najviac času a pochopenia, dostala som ďalšiu ranu, ktorá ma uvrhla do apatie. A tie depresie boli z drog. Keď som najviac potrebovala nájsť náhradu za drogy, stratila som aj to jediné, čo som mala a čomu som verila. Je to také popletené a zložité vysvetľovať. Chcem len povedať, že asi máloktorý človek by sa v mojej situácií nevrátil k drogám.

Domov som sa vrátila až ráno. Mame stačil jediný pohľad na moje zreničky, ale tentokrát neplakala. Odišla aj s Tiborom na dva dni preč, mňa zamkla doma a von som mohla ísť iba s jej kolegyňou. A veru som išla. Hneď ako odišli. Nie je nič ľahšie ako zbaviť sa ľudí, ktorí nič nevedia. A keď cítite takú túžbu ako som cítila ja, zbavíte sa kohokoľvek na svete, oklamete, presvedčíte všetkých. Domov som sa vrátila zasa až ráno, úplne sfetovaná a na výčitky maminej kolegyne som len mykla plecami. Matka sa vrátila na druhý deň večer a to som bola celý deň zamknutá doma, takže som nemala šancu niečo si zohnať. Večer som sa musela usadiť do kuchyne a tam mi naši oznámili, čo ďalej s mojím životom. "Pozri, Miška, chápeme, čo sa ti stalo aj aké je to kruté a bolestivé. Nič ti nevyčítame. Ale musíme konať, lebo ty buď zasa prejdeš k drogám alebo sa úplne zblázniš. A my nechceme ani jedno z toho. Všimli sme si ako ťa bavia anglické knihy a viem ako si mala angličtinu rada a bola v nej dobrá. A tak sme ti vybavili 2-ročné štúdium na škole v Anglicku"-. hovorila mama a usmiala sa. Ale ja som sa usmievať nemohla. Dva roky v Anglicku. Dva roky preč od Trenčína, od milovaných miest, od chalanov, Martina. Čo ak sa vráti? "Ale čo ak sa Maťo vráti a ja to nebudem? To mu veľmi nepomôže!"- zvolala som zúfalo. "Nie!"- pokrútila mama hlavou. "Ak sa vráti, všetko mu vysvetlíme. Neboj sa, Miška, to ti sľubujem!" Naozaj verila, že to mi pomôže, že odchod ma zachráni? Zavrela som sa v svojej izbe a hlasno pustila hudbu. V hlave som mala zasa chaos, neporiadok. Ruky sa mi zrazu triasli a ja som zúfalo nechcela rozmýšľať, chcela som sa naklepať, zabudnúť. Tá predstava odchodu bola pre mňa príšerná, veľmi som sa bála. Ale nedalo sa nič robiť. O dva týždne na to som mala odísť. Vedela som, že Tibor má výborné kontakty a nečudovala som sa, že to tak ľahko vybavil. On a mama boli plní nadšenia, nakupovali veci na cestu, nové oblečenie. Všetko som to vyhodila a nechala si iba svoje staré handry. Celé tie dva týždne som bola zavretá v izbe, nerozprávala som sa s nimi.

Pár dní pred odchodom som utiekla. Prehnala som to. Ktosi ma priviedol dva dni domov, ešte vtedy som bola úplne mimo. Naši nepovedali ani slovo, okúpali ma a zavreli v dome. Už mi to bolo zasa jedno. Bola som u Martina a tam som sa k nemu znova priblížila. Nechala som mu svoju novú adresu a napísala mu krátky list: Martin, musela som odísť, mama a Tibor ma prinútili. Nemysli si, že ťa opúšťam som tu navždy pre teba. Prosím ťa, ozvi sa. Ja...strašne to bolí. Cestou do Bratislavy som mlčala. Mama ma musela nabaliť, nevedela ale, že som jej vzala uložené peniaze a vo vreckách som mala krabičku pilúl a v batohu jointy dobrej trávy. Bratislava mi pripomenula moje heroínové začiatky. Moje topenie. A Martinovu záchranu. Zasa tá bolesť... Autobus išiel o hodinu a tak sme sedeli v kaviarni a pili kávu. Fajčila som jednu od druhej, môj nový zvyk. Všetci sme mlčali. Až keď som už mala nastúpiť a odísť, mama ma objala a so slzami zašepkala: "Miška, verím, že to dokážeš! Ľúbim ťa! Prosím ťa, nevracaj sa k minulosti. Ber aj Martina ako budúcnosť. A sľubujem, keď sa vráti, všetko mu vysvetlím. Ak nebude na drogách...!"- dodala potichšie. Oči mi stvrdli, odsunula som ju a nastúpila do autobusu. Po pol hodine cesty som išla na WC, naklepala sa a zvyšok cesty som spala. Pasové kontroly boli pre mňa ako zlomky sna a keď sme vo Francúzsku nastúpili na loď, stále som šlapala. Cesta loďou sa mi hrozne páčila. Bolo tam more a to ma upokojovalo. Celú plavbu som bola na palube, aj napriek chladnému vetru a nedôverčivým pohľadom spolucestujúcich. Emigrantská polícia v Doveri mi pripadala náramne smiešna. Ešteže ma nepoznali, lebo by vedeli, že ten úsmev, ktorí považovali za milý, bol iba ironickým výsmechom.