ORIZURU

...prológ...

Striebrosivé krídla zastreli slnko. Náhle ho však odkryli, pritom rozčerili vodu okolo seba. Tenké nohy sa vnorili do priezračného potoka, ladný krk sa ohol a dlhý zobák sa vnoril medzi ryby, ktoré sa snažili odplávať preč.

Žeriav znovu dvihol hlavu a sledoval mihotajúce sa ryby. Posunul sa ďalej a opäť sa pokúsil niečo uloviť. Jeho koristi sa opäť podarilo utiecť. Jeho trpezlivosť však nepoznala hranice. Znovu sa neúnavne pustil do brodenia plytkého potôčika.

Náhle však zašumela tráva, konáre s listami sa poslušne ohli vo vetre. Žeriav otočil hlavou a sledoval predmet, ktorý stál len pár krôčikov od neho. Meč zabodnutí do vlhkej hliny sa lámal na vodnej hladine, jeho čepeľ sa v slnečnom svetle leskla ako živé striebro. Červená stuha uviazaná okolo jeho záštity viala spolu s trávou. Jej červeň pripomínala krv, ktorú ten meč stihol pohltiť. Tú, ktorú by ešte mohol, ak by ho vzali šikovné ruky.

Ryby, ktoré teraz plávali pomedzi jeho nohy, už nebudili takú pozornosť. Akoby sám žeriav vycítil nebezpečenstvo, ktoré z neho vyžarovalo. Obišiel žiariaci meč, no stále ho však sledoval.

Keď ale začul známy zvuk, roztiahol krídla. S ľahkosťou sa opäť vzniesol do nebies k bielym oblakom. Kvapky vody sa oddelili od ladných nôh a zaleskli sa ako iskry ohňa. Náhle ich jas zhasol, keď sa znovu stali súčasťou potoka.

Pre malého chlapca, ktorý ho svojím príchodom vyplašil, nebola nádherná hra svetla a vody. Bol to pohľad na vtáka, ktorý práve uletel. To on plnil želania. Stačilo, aby ich urobil tisíc. Náhle zdvihol ruky a zakýval žeriavovi. Poslal na jeho krídlach svoje želanie. Nepotrebuje na to žiadny papier ani tisícku z nich. Stačí jeden jediný. Skutočný.

Potom sa ale náhle otočil za novým zvukom. Počul ako plieska vo vetre stuha. Volala ho. Vyzývala ho, aby si vzal meč. Chlapec k nemu pristúpil a vytiahol ho. Zrazu cítil, že patria k sebe. Dá mu silu, ktorú bude potrebovať.