ORIZURU

KYU

9

Ranná obloha bola stále zahalená do svojho nového rúcha, vzduch bol sychravý. Všade boli mláky. Ľudia sa im snažili vyhnúť, no to bolo skoro nemožné. Žaby teraz radostne kvákali. Aj volavky a žeriavy mali radosť. Konečne mohli zmočiť svoje krásne dlhé nohy v plných potokoch.

Búrka, ktorá sa prehnala krajinou, bola jednou z tých, o ktorých sa hovorilo po generácie. Ľudia vravievali, že sa muselo niečo stať. Že niekto musel rozhnevať bohov. Iní hovorili, že Iznami, otec bohov, zase potrestal neposlušného a spupného Raijina.

Uzuru si s nadhľadom vypočul už asi tisíci dôvod, prečo sem prišla taká búrka. Hneď si však spomenul na svojho pána. Ten by tomu pripísal horúčavy a suchá, ktoré padli na krajinu. Čo bolo aj logické, no jeho bavilo sledovať a hlavne počúvať, s akou naivitou a poverčivosťou o tom ľudia hovoria.

Dopil čaj, zjedol posledný knedlíček. Položil mincu na stôl a s úsmevom, ktorý hovoril o tom, že vie toho viac ako ostatní, vyšiel von. Zhlboka sa nadýchol. Osobne nemal veľmi rád takéto počasie, ale teraz to bola celkom prijateľná zmena.

Vybral sa späť k palácu, pretože tam cez noc nebol. Zašiel si do štvrte rozkoše alebo ináč, červených lampiónov. Vracal sa odtiaľ až teraz ráno. Siahol si na rukoväť meča, na ktorom mu viala stuha a malý mešec. Väčšinu čo dostával od Hirata, teraz rozflákal tam. Ale stálo to za to.

Spokojne si vykračoval ulicou. Bolo tam veľa ľudí. Každý nakupoval, zjednával alebo sa hádal. Bolo tam cítiť mäso. Či už upečené alebo syrové. A práve to syrové bolo to výraznejšie. Miešali sa tu rôzne vône, aj také, o ktoré by nikto nestál.

Ako prechádzal pri trhovníkoch a malých krčmičkách, zastavil sa výnimočne pri jednom z nich. Predávali tu masky. Takú ako mal on. S vlčou podobizňou. Znalecky sa poobzeral. Sledoval nielen motív aký zobrazovali, ale aj kvalitu a zručnosť, s akou boli vyrobené. Majiteľ ho hneď videl na kupca, začal mu podstrkovať jednu, druhú, tretiu. Uzuru sa len zase usmial a odišiel. Potom zacítil ako do neho niekto vrazil.

Otočil hlavou. Chlap sa na neho zamračil, zamrmlal niečo ako ospravedlnenie. Bolo vidieť, že sa ponáhľa. Ale neurobil ani desať krokov a zase do niekoho vrazil. Dvojica ďalších mužov to nevzala tak pokoje ako Uzuru.

Chlap sa im opäť ospravedlňoval. Ale len čo sa otočil, chlapi vytiahli meče. Niektorí ľudia sa hneď stratili. Zase iní, tí odvážnejší ich obkolesili. Meč sa nebezpečne priblížil k chrbtu posla, ale to už niekto stihol zakričať. Uhol sa a teraz im obom čelil.

Uzuru so záujmom prišiel bližšie. Pretlačil sa len tak, aby mohol vidieť. Nechcel sa veľmi zdržať. Vedel, že Hiratovi by sa to nepáčilo. Aj keby nič nepovedal. Stačil by len pohľad. Tá predstava mu nechcene vyčarila na tvári malý úškľabok. Asi sa predsa zdrží.

Aj keď mal posol meč, nezdalo sa, že s ním vie narábať. Bol pre neho asi len znak, že je z triedy samurajov. Hneď ako sa tí dvaja na neho zahnali znovu, reflexne sa uhol.

„Počkajte! Som posol!" kričal na nich, ale bez úspechu. Stále na neho pozerali tým vražedným pohľadom. Utiekol by, ale ľudia tvorili nepreniknuteľný múr.

Prvý sa zahnal. Meč poslovi presvišťal popri ramene. Druhý hneď za ním urobil výpad v horizontálnom smere, načo sa posol zohol, ale v tej rýchlosti sa neudržal a spadol do špinavej dažďovej vody. Všetci sa smiali. Uzuru sa obrátil. Bol čas na odchod.

„Som posol!" kričal. „Idem za pánom Shikamorim!"

Uzuru zastal. Pozrel na neho úskokom. Mal by mu pomôcť. Čo ak nesie niečo dôležité? Začal sa pretláčať davom k nešťastníkovi. Za toto mi bude musieť Hirato platiť viac.