ORIZURU

NI JUU SAN

23

Sedeli v dome a večerali. Bolo cítiť napätie a ostych. Hlavne z Gina, ktorý si ešte nestačil zvyknúť na Aoi, ktorú sem pred poradou priviedol Kensei. Práve z neho vyžarovala dobrá energia, ktorou sa snažil prebiť tú zlú. Každému stačil povedať, že Aoi je dôležitým hosťom. Preto sa k nej tak aj správali.

Gin sa úskokom pozrel na dievča vedľa jeho pravici. Bola umytá, ale naďalej vyzerala unavená a strhaná. Takto by žena nemala vyzerať. Mala by byť taká ako jeho matka alebo ženy v meste. Usmievavé a pozorné. Milé a pekné. Hoci musel pripustiť, Aoi sa mu celkom páčila. Preto sa jej hanbil pozrieť do očí. Nieto ešte na ňu prehovoriť.

To však neplatilo pre Kenseia. Hoci z nej ťažko spúšťal oči, svoje pocity a neistotu skvelo skrýval. Stále o niečom hovoril, skoro vôbec nebol ticho. Aoi ho počúvala, ale málo načo odvetila, takže to bol poväčšine monológ ako dialóg.

Nezdalo sa však, žeby ju to nejako unavovalo. Aj keď nevybuchla v smiech po nejakej historke, aspoň sa usmiala. Tento veselý chlapík sa jej celkom pozdával. Trochu jej pripomínal Shuna. Hoci bol starší a pri ňom sa cítila inak. Tak v bezpečí. Ak by však od neho odišla, niečo by sa jej stalo. Ale to bola hlúposť!

„Čo ste sa dozvedeli na porade?" prerušil ho Gin. Síce pritom stále pozeral do svojho jedla. Kensei sa na neho pozeral a po chvíľke odpovedal.

„Vďaka Aoi, ktorá nám potvrdila že list bol pravdivý, teraz môžeme vyraziť na Shikamoriho."

Gin náhle dvihol hlavu a prekvapene pozrel na dievča, ktoré sa na neho máličko usmialo. Prikývlo. Potom sa sústredil na svojho priateľa.

„Ako to mohla dokázať? Veď je to len žena," poznamenal a stiahol hlavu. Aoi sa chcela ohradiť, ale predbehol ju Kensei.

„Máš pravdu. A čo že je žena? Dokázala sa dostať cez toľkú diaľku až sem. Už za to si zaslúži úctu."

Chlapec ostal ticho. Nemyslel to ako urážku. Len sa hneval na seba. Bol vystrašený a neistý po celý čas, odkedy ho zachránili pred Uzurom. Dokonca žena mala viac odvahy ako on. Preto si prisahal, že viac nebude utekať. Postavil sa a odišiel za pohľadu dvojice. Kensei za ním kričal, ale nevrátil sa.

„Prepáč mi za neho," poznamenal a poškrabal sa po hlave. Naďalej mal výzor tuláka. Stále mal strnisko a krátke vlasy stiahnuté v malom vrkoči. Aoi pokývala hlavou.

„Mala som bratov. Viem, že niekedy sa s nimi vychádza ťažko."

„Povedala si mala. Čo sa s nimi stalo?" musel sa spýtať. Nevedel o nej skoro nič. Iba to, že sa pozná s Akiom a Naotom. Samozrejme s Wabashim.

Tvár dievčaťa sa stiahla. Nevypustila však žiadnu slzu. Bolo tak veľa ľudí, za ktorých by mala plakať. Ale vedela, že to nič nezmení. Musí sa s tým len zmieriť.

„Zabili ich."

Dve jednoduché slová a cítil sa hrozne. Znovu jej tým rozjatril rany. Úsmev sa mu rýchlo vytratil. Chcel niečo povedať, ale nestihol. Aoi sa usmiala za neho. Ostal prekvapený.

„To je v poriadku. Smrť patrí k životu," poznamenala a poďakovala za jedlo. Potom sa postavila, odišla do svojej izby. Kensei ostal sám. V duchu si však nadával.

Prišla do izby a ľahla si. Sotva však mohla zaspať. Po rozhovore s Kenseiom si uvedomila, že tie slová myslela vážne. Smrť patrila k ich životu. A proti nej sa dalo len ťažko bojovať. Prevrátila sa na bok. Potom sa znovu otočila na druhý. Žiadna poloha však nebola príjemná. Stále sa jej mysľou preháňali myšlienky a spomienky, ktoré jej ostali. Držali ju hore.