ORIZURU

JUU YON

14

Všetci sedeli v malom dome. Jedli a ticho si prezerali starého mnícha, ktorý tu ostal cez noc. Zdalo sa, že s Kenseiom dobre vychádza. Stačil nočný rozhovor a vyzerali ako otec a syn. Údajná mátoha sedela vedľa dvojice a tvárila sa pochmúrne, ako za posledné dni. Žiadna zmena.

„Tak, aký je plán Kensei?" spýtal sa Shou a vopchal si do úst kúsok ryby s hrudkou zlepenej ryže. Mladý vojak sa iba usmial. Napil sa čaju, položil pohár vedľa seba.

„Pôjdem si po informácie a potom sa pripravíme na útok," prezradil mu nakoniec. Nechcel mu však povedať, ku komu po tie informácie pôjde. Niežeby mu neveril ale usúdil, že to starý mních nepotrebuje vedieť.

Shou vážne pokýval hlavou. Potom pozrel na chlapca. Videl na ňom, že je z pripravovanej akcie nervózny. Usmial sa na neho, ale chlapec si to ťažko všimol. Pozeral do svojho jedla. Biely ako vápno. Strachom sa dobre neroztriasol.

„A čo on?" spýtal sa znovu, neprestal sa na neho pozerať. Kensei sa pozrel na chlapca vedľa.

„Pôjde s nami. Bude mi kryť chrbát," povedal a čakal. Chlapcovi sa roztriasli ruky, ale pozrel mu do očí. Videl v nich iba odovzdanosť. Ak by mu to rozkázal, nemohol by urobiť nič. Nový veliteľ mu so smiechom postrapatil vlasy.

„Upokoj sa, Gin. Ostaneš tu. Tuto to bude najbezpečnejšie. Nemôžeme si dovoliť, aby sa ti niečo stalo," povedal a žmurkol na neho. Na chlapcovej tvári sa ukázal malý úsmev.

Kensei sa postavil. Bol čas. Meč si vopchal za opasok a prešiel k dverám. Tam sa obrátil, pozdravil chlapov. Tí sa mu len uklonili. Ostali sedieť a ďalej jedli. Zrak nespúšťali z mnícha. Shou sa začínal cítiť trošku nesvoj. Snažil si to nevšímať, preto sa skúsil zarozprávať s Ginom.

Vyšiel von. Bolo pekne. Obloha sa začínala prečisťovať a po búrke, ktorá sa prehnala ktovie kde, nebolo skoro nič. Dokonca sa ukázali lúče, ktoré sa dostali cez mračný záves. Tráva pri rieke šumela a bola pokrytá lesklými kvapôčkami rosy. Všetko dýchalo novou silou, o ktorú ju oberali horúčavy a suchá.

Prechádzal ulicou. Skrývali sa v spodnej časti mesta, kde žili roľníci. Tu ich Hiratovi ľudia nikdy nehľadali. Neznížili by sa k tomu, aby začali prehľadávať domy poddaných. Radšej sa tvárili, že Kenseiova skupina ani neexistuje. Veď ich ani neohrozovali. Prečo by ich preto mali naháňať po meste? Za to im Hirato neplatil.

Po pár uličkách a chodníčkoch poza domy sa dostal na tú hlavnú. Teraz už bol skoro v srdci mesta. Vedel kam ide. Do štvrte červených svetiel. Každé mesto malo takú vychýrenú štvrť. Bolo však nezvyčajné, aby tam chodil niekto za denného svetla. To však Kenseiovi nevadilo. V meste ho poznal len málokto.

Prešiel popod vysokú tora bránu. Na jej koncoch viseli veľké lampióny červenej farby, ktorá však už bola skoro vyblednutá. Po jeho oboch rukách sa nachádzali vchody do hostincov a domov rozkoše. Boli tesne vedľa seba. Oddeľovali ich sotva centimetrové uličky. Medzi nimi boli povešané, na stuhách a šnúrkach, lampáše či lampióny, a tým ich všetky spájali. Sem-tam tu rástli aj javory a čerešne, ktoré sa nevzdali svojho miesta.

Okenice boli pozatvárané. Na ulici nikto nestál. V noci by sa tadiaľ sotva dalo prejsť bez toho, aby ste do niekoho nevrazili. Aj keď verejná mienka o tomto mieste bola nízka, vždy sa tu ukázali aj vysokí hodnostári a vojenskí velitelia.

Všetky ostatné prešiel bez povšimnutia. Mieril do jedného konkrétneho. Tu mal svojho informátora. Nepotreboval aby verili v rovnaké hodnoty, stačilo ak ukázal peniaze alebo sa večer zastavil sám. Tu platilo niečo za niečo. Mohol si však byť istý, že ak ich dohoda bola raz spečatená, nikdy by ho nezradili.