ORIZURU

GO

5

...splní ti želanie...ale iba jedno...musíš ich urobiť tisíc...

Opäť jedna z tých mučivých spomienok! Opäť počuje jeho hlas, ktorý sa stratil pred toľkými rokmi a už ho viac nepočula.

...vážne?...nie je to len povera?...

Pýtala sa vtedy ako ostatné deti. Videli jeho tvár a ruky. V nich držal papierového žeriava.

...nie je to povera!...mne sa tiež splnilo...

Snažil sa ich presvedčiť. A podarilo sa mu to! Uverili mu! Ako všetky deti.

...a čo ste si želali?...

Neunavili ho ich otázky. Stále sa usmieval. A usmieval. Bol taký milý a láskavý.

...to je tajomstvo...musíš ich urobiť tisíc...

Odpovedal im. Jeho prst na ústach. Tajomstvo. Verila mu! Naučila sa to! Vyrobila ich. Nevedela však koľko.

...jedno želanie...tisíc...a jedno...tisíc žeriavov...

Mala v ich hlave. Jeho hlas. Svoje spomienky. Prečo si však musela spomenúť práve na to? Neverila už tomu. Nikdy by jej nesplnili želanie!

Išla. Cítila ako sa jej nohy preplietajú. Naozaj šla ďalej? Nespadla len pred chvíľou? Znovu sa postavila?

Necítila však bolesť z pádu. Ani vietor na svojej pokožke. Ani slnko. Necítila nič. Iba vedela, že musí pokračovať.

...kamarátky navždy!...nie kamarátky! Sestry!...

Ďalšia spomienka? Kto to však povedal? Jej minulé ja? Komu?

...Aoi...

Kto je to? Ale iste, ona! Kto to však hovoril?

...náš posledný spoločný večer...musíš veriť...jedno...tisíc žeriavov...

Spomienky sa jej zlievali. Už v tom bol chaos. Ale prečo stále kráča?

...Aoi!...kamarátky...sestry!...

Ona nemala predsa sestru! Mala bratov!

...sestry!...

Spomenula si. Jej posledná rodina! Musí isť! Už vie, prečo!

Z posledných síl preložila nohu. A potom spadla. Nepostavila sa však. Nevládala. Sila ju opúšťala. Nič nevidela. Bola noc? Deň? Alebo bol len tieň?

Ale už cítila! Hojdala sa. Znovu šla? Postavila sa? Nie! Niečo bolo inak. Neboli to jej nohy, ktoré išli. Čo sa deje?!

Sila nevytekala von. Ostávala v nej. Cítila ako prúdi v jej tele. Všetko ju bolelo. Bola hladná. A smädná. Prečo ju však všetko bolelo? Mohla otvoriť oči. Aj to urobila. Pomaly. Viečka mala ako z olova. Tak ťažko sa otvárali!

Uvidela nad sebou oblohu. Predsa bola noc! A počula! Počula hlasy, praskot ohňa. Jeho teplo. Otočila k nemu hlavou. Všetko ju tak bolelo!

„Pán Shun! Prebrala sa!"

Počula to! Čo sa deje? Kde je? S kým tu je? Videla ho. Postavu. Niekto si k nej kľakol. Pozoroval ju. Aj ona jeho.

„Neboj sa! Nič sa ti už nestane!"

Zrazu bola celkom pokojná. Nebála sa, tak ako predtým. Verila mu. Nechceli jej ublížiť. Znovu zavrela oči. Spala. Taký pokoj!

Prebudila sa uprostred noci. Mesiac bol ďalej ako si ho pamätala, cestoval po svojej trase. Znovu otočila hlavou. Bol tam. Ten, ktorý s ňou hovoril. Všimol si, že je hore. Usmial sa na ňu.