ORIZURU

JUU SAN

13

Horúčka sa mu zakvačila do tela. Neopúšťala ho. Lomcovala ním ako keď sa zem otriasa vo svojich vlastných záchvatoch. Pot mu zmočil telo. Cítil, že s každou jeho kvapkou sa ešte viac vysušuje. Bol ako v ohni. Akoby ležal nad vulkánom.

Necítil bolesť. Ani hlad. Bol len smädný. Čo by dal za kvapku vody... Myseľ mu poletovala. Striedali sa stavy tmy a svetla. Žeby deň a noc? Nevedel. Každú minútu videl niečo iné. Dlhé natiahnuté postavy bez tvárí. Netušil kto sú, ale pripisoval im mená svojich blízkych. Ktorých nemal. Pripisoval im mená priateľom. Ktorí boli už mŕtvy dávno alebo len pár rokov. Alebo to boli tí, ktorých musel zabiť.

Potom videl miesta, ktoré navštívil. Boli tam také, ktoré mal rád. Ale našli sa aj tie zlé, na ktoré sa snažil zabudnúť. Dokonca sa mu ukázalo miesto jeho narodenia. Nemohol si ho pamätať. Sotva sa narodil a už ho oddelili od rodiny.

Zomieral? Áno. Chcel to? Nie. Musel sa dostať zo sveta ilúzie a pokrivených spomienok. Nevedel však ako...

Tieň ležal na rohožiach, ktoré boli premočené. Rany, ktoré utŕžil zahnisali. Mladý lekár, ktorý sedel pri jeho nohách vyzeral, že ho to viac nebaví. Tmavé kruhy pod očami zvýrazňovala bledá pokožka. Kto by sa na neho pozrel, sám by upadol do rovnakej melanchólie a depresie.

Povzdychol si. Chcel pacientovi navlhčiť pery, ale dievča ktoré išlo po vodu sa ešte nevrátilo. Rozhodol sa, že sa pozrie na rany. Odkryl prikrývku. Vzduch malej izby hostinca sa naplnil hnilobným zápachom.

Lekár sa nahol na bok, kde mal svoje malé fľaštičky a mažiar. Nasypal do neho bielu látku a pár byliniek. Všetko rozdrvil a urobil zmes. Potom ju priložil na ranu. To isté urobil na ramene. Všetko prekryl čistým plátnom. A čakal.

Dvere sa pomaly otvorili a dnu vstúpila Aoi. Priniesla vodu. Položila drevenú nádobu vedľa hlavy pacienta, sadla si k lekárovi. Pozorovala Tieňa.

„Ako je na tom, Akio?" spýtala sa.

Stretla sa s Akiom na ceste, keď prenasledovala mužov, ktorí zajali Shuna. V tú noc sa jej podarilo skryť, ale keď videla všetku tú pohromu, chcela im iba pomôcť. Čo by ale zmohlo slabé dievča? Preto radšej vyčkala na vhodnú chvíľu. Potom sa jej stratili.

Spolu s mladým lekárom zmenili nakoniec smer. Šli pri rieke Ayakashi, ktorá bola hranicou s panstvom Kuran.

Jej meno znamenalo démon, prízrak, strašidlo. Dostala meno podľa rýchleho toku. Zomrelo v nej veľa ľudí a zvierat, keď sa ju snažili prebrodiť. Preto sa jej všetci vyhýbali. Našli Tieňa na jej brehu. Jeho kôň musel niekde zísť z cesty a vrhnúť sa do rieky.

„Nie dobre," povedal. „Myslím, že to do večera neprežije...Ach, keby tu bol Kensei...Povedal by mi, že sa nemám zabávať s každou polomŕtvolou, na ktorú cestou narazím."

Aoi sa na neho nahnevane pozrela. Ale na jeho reči si už zvykla. Aj keď sa nezdalo, Akia toto bavilo. Snažil sa zachrániť asi každého. Bral to ako výzvu.

„Vieš, liečil som podobný prípad. Chlap sa z toho dostával. Začali sme mu už podávať aj tuhé jedlo, aby nabral silu..."

„To je skvelé," povedala, ale mala pocit, že to ešte neskončilo. Prikývol hlavou, na tvári stále melancholický výraz.

„...večer som dával posledné inštrukcie jeho žene. Chystal som sa odísť, keď pribehla slúžka celá vystrašená. Hneď sme išli do izby chorého. Bol mŕtvy. Keď som ho prezeral, zistil som, že dostal záchvat a udusil sa vlastnými tekutinami."