ORIZURU

ROKU

6

Bolo to už niekoľko dní. Hlavné mesto bolo v chaose, chýry sa šírili ako oheň. Bolo vidieť, že slovo má väčšiu moc ako ostrie meča. Ľudia sa stretávali za tmy a rozprávali, čo počuli. Hoci to bol alebo nebol výmysel.

Potulný mních už toho stihol vypočuť a vyrozumieť dosť. Wabashi zabil Shikamoriho a jeho mladšieho syna. Zabil dôležitých vazalov z mesta. Teraz vládne on. Také hlúposti! Neveril tým rečiam ani za mak. A nesedelo mu to ani preto, lebo videl Hirata a Uzura ako si idú pomaly z mesta. Potom videl Wabashiho, ako sa snaží dostať potajme preč. Zbedačený a len s pár mužmi. Takto asi dobyvateľ nevyzerá!

Po ďalších hlúpostiach, ktorých sa za dnešný večer napočúval až-až, vyšiel z hostinca do chladného večera. Od západu sem začal fúkať vietor, ktorý prinášal vôňu búrky a dažďa. Prešiel dreveným mostom, dal sa k jedinému domu, ktorý mu napadol.

Cestou stretol pár ľudí, ktorí sa mu uklonili, za čo ich požehnal a šiel ďalej. O pár minút stál pred masívnou drevenou bránou. Bola zavretá. Na jej zárubni boli znaky. Videl ich, pretože na oboch jej koncoch, boli vysoké koše, v ktorých horel oheň. Bolo na nich napísane: Bojová škola rodiny Fuu.

Zatiahol hrubým povrazom, ktorý visel pri ňom. Keď srdce narazilo na jeho stenu, ozval sa dutý hlas zvona. Mníchovi to pripomenulo krásne strávený čas v meditácii v ďalekom kláštore. Z druhej strany sa ozvali kroky. A šomranie.

„Kto je tam?" spýtal sa prísny hlas. Očividne nebol rád, že ho vyrušili.

„Len potulný mních, ktorý prosí o strechu nad hlavou," povedal a čakal. Brána sa pomaly otvorila, vykukla z nej hlava. Keď sa chlap presvedčil, že je to skutočne mních, odstúpil. Nikto si nechcel pohnevať mníchov. Niektorí vedeli byť naozaj zlomyseľní.

Poďakoval mu úsmevom a vstúpil do dvora. Cestička vysypaná štrkom a kamením viedla k domu. Vychádzalo z neho svetlo. Domáci ešte nespali. Počkal na svojho dobrodinca a spoločne sa pustili cestičkou. Sluha ho viedol do bočnej časti domu, k ostatným sluhom.

„Ako sa má pán Fuu? Stále ešte vedie svoju školu? Alebo ju prebral jeho syn?" pýtal sa, kým šli. Sluha si ho čudne premeral. Neveril mu, ale odpovedal.

„Je mu celkom dobre. Trochu prechladol, ale nie je to nič vážne. A jeho syn?" odfrkol si sluha. „Je preč. Pán Akio už dávno odišiel. Je to skoro šestnásť rokov."

Mních iba prikývol. Tak dlho tu nebol. Nevedel už, čo sa dialo v rodinách, ktoré poznal. S rukami za chrbtom sa spolu so sluhom dostali až malým dverám. Mních si vyzul sandále a vstúpil.

Okolo ohniska v strede izby sedeli ľudia. Všetci sa na neho pozreli a uklonili sa. Usmial sa a naznačil im, aby sa upokojili. Sadol si k nim, klobúk si položil vedľa seba. Ihneď mu podali šálku s čajom a nejaké jedlo. Počas toho ako jedol, si všimol, že je tam akási ponurá nálada.

„Čo sa stalo?" spýtal sa, keď ho premohla zvedavosť. Videl ich smutné pohľady. Nikto nechcel začať. Ozval sa však ten, ktorý ho vpustil dnu.

„Tuto Rejimu..." povedal a ukázal na jedného muža pri stene. „..zabili mu dcéru. Keď sa stala tá hrozná vec v paláci...Musela niečo vidieť..."

Mních zbystril. Bolo dobré, že prišiel práve sem. Stiahol obočie. Prikývol.

„Nech jej duša nájde pokoj!" zvolal. Všetci ohli hlavy v krátkej modlitbe. „Prepáčte, musím ísť...príroda volá," povedal a postavil sa. Vrátnik mu povedal kam má ísť. Poďakoval mu a vyšiel von. Slameniak držal v rukách.