ORIZURU

JUU ROKU

16

Bol v Letnej izbe. Všade bola tma, ale predsa mohol vidieť postavu sediacu pod Siedmymi bohmi šťastia. V rukách držala dieťa. Nie, nebolo to dieťa. Bolo to niečo iné, čo však nemohol rozpoznať.

Zrazu stál pred postavou. Nevedel ako sa tak rýchlo dostal od dverí až k nej. Zrazu ale vedel, kto to je. Bol to jeho otec! Videl že je pokrytý vlastnou krvou. Teraz už vedel, čo drží v rukách. Hlavu jeho brata! Otec sa na neho pozrel. Jeho oči však boli mŕtve. Dvihol ruky spolu s hlavou, rovno pred neho...

Teraz stál v tme izby. Držal niečo v ruke. Pozrel sa tam. Zvieral v nej meč, ktorý sa strácal v čierňave pred ním. Cítil odpor tela, do ktorého bol jeho meč zabodnutý. Jeho otec. A potom ho videl. Počul ako sa mŕtvy posúva dopredu až k nemu. Vôbec mu nevadilo, že sa čepeľ do neho ešte viac zarezáva. Zastal, až keď sa úplne dotýkal záštity. Až pokiaľ nebol úplne pri jeho uchu. Cítil jeho hnilobný zápach. Cítil jeho chlad, keď sa dotkol jeho ruky. Počul, čo mu povedal.

„Vždy budú bojovať za mňa!"

Vedel čo musí urobiť. Musí ho zabiť! Znovu!

„Uzuru!" počul sa kričať. Ale jeho služobník neprichádzal.

Snažil sa vytiahnuť meč ale nešlo to. Ľadová ruka jeho otca ho držala pevne. Zrazu ho však pustila a on mohol vytiahnuť zbraň.

Zahnal sa. Videl ako meč prechádzal mŕtvym telom. Ale jeho otec len stál a pomaly sa približoval. Snažil sa ho spomaliť, ale keď videl že to nepomáha, začal cúvať. Otec sa len pokračoval.

Na svojom chrbte ucítil stenu. To však nebolo možné! Akoby sama tma vytvorila nepreniknuteľnú bariéru. Otec sa priblížil. Už bol skoro pri ňom. Cítil strach. Zabudol na meč. Vypadol mu z trasúcej sa ruky. Videl ako k nemu natiahol ruky. Vzal jeho tvár do svojich rúk.

„Vždy budú bojovať za mňa!" znovu ho počul povedať to. Cítil ako mu pot steká po chrbte. Bojí sa! Snažil sa mu vytrhnúť a utiecť, ale nechcel ho pustiť.

„Bastard! Musíš zomrieť!" povedal jeho otec. Zrazu sa jeho palce priblížili k jeho očiam a zabodli sa mu do nich ako pazúry havrana. Vykríkol...

...zobudil sa celý spotený. Sadol si a teraz rozdýchaval zlý sen. Žeby výčitky? Tú myšlienku ihneď zavrhol. Avšak musel priznať, že v poslednej dobe spával zle a mal čudné výjavy. Ako keď naposledy videl otca vo svojej izbe.

Musel sa zasmiať sebe samému. Také hlúpe nápady. Preto radšej pozrel na okno. Prúdila cez neho večerná žiara. Zdriemol si len na chvíľu a predsa ho prenasledovali nočné mory. Uznal však, že by nebolo na škodu navštíviť svätyňu, ktorá sa nachádzala v blízkosti mesta. Mohol sa tam ísť pomodliť, vypýtať si požehnanie pre pripravovanú bitku.

Započul kroky a potom hlas, ktorý sa ho spýtal, či sa niečo stalo. Na jeho vkus tu boli slúžky až veľmi starostlivé. Žeby príkaz Yamata? Nechal to však tak. Poslal ju preč, ale predtým jej povedal, aby zavolala jeho strážcu. Len čo sa stratila, znovu si ľahol, ale nezaspal.

Stále si ten sen prehrával v hlave. Dokonca cítil chlad otcových rúk a bolesť, keď mu zabodol prsty do očných jamôk. Čo to asi značilo? Nejakú hrozbu alebo pomstu? Potlačil svoju poverčivosť až niekde dozadu lebky. Bol vzdelaný dosť, aby si niečo také nepripúšťal.

O pár minút do jeho izby vpochodoval Uzuru. Pravdaže až pokiaľ mu to dovolil. Videl na ňom, že má akúsi dobrú náladu. Nezaujímalo ho to. Vlastne, domyslieť si to mohol aj sám. Určite sa stretol s nejakou slúžkou. A zase jej motal hlavu. Nikdy nepochopil, ako sa môže takto ponižovať, keď sa tak s nimi dôverne rozpráva. Ignoroval jeho samoľúby pohľad aj úsmev a prešiel rovno k veci.