ORIZURU

JUU HACHI

18

Postup prebiehal dobre. Naďalej viedol okolo dvesto mužov. Boli na tom tak dobre, že si mohli dovoliť zastavovať aj v noci a oddychovať. Nikto nemyslel na to, že môžu byť považovaní za zradcov, ktorí sa vzopreli hlavnému pánovi. Verili slovu pána Wabashiho.

Preskákali s ním veľa problémov. Boli tu aj takí, ktorí s ním prežili veľkú bitku. Nikdy sa však celkom nezmierili s myšlienkou, že sú podriadení ešte niekomu vyššiemu, ako je Wabashi. Preto boli radi, že môžu tiahnuť na sever. Hoci to bola výprava na očistenie mena a nie na získanie postavenia. Hoci v kútiku duše všetci určite dúfali, že Wabashi sa vyhlási za pána oboch panstiev. Ale až potom ako porazia Shikamoriho.

Kenzo o ich tajných plánoch a želaniach vedel. Síce nebol doma poriadne dlho, stále ich poznal. A to dobre. Vedel, že by ho radi videli na čele oboch panstiev. A vedel aj to, že sa to nikdy nestane. Niežeby to nebolo lákavé. Ale dal kedysi slovo. To bude platiť, pokiaľ bude vládnuť hocikto z rodu Shikamori.

Alebo pokiaľ nezomrie on a nepreberie to jeho syn, Akira. Potom to už bude na ňom, či ostane slúžiť. Teraz však vôbec netušil, akoby sa jeho prvý syn zachoval. Bol by naďalej podriadený klanu, ktorému slúžil on? Vzbúril by sa? Vyhlásil by sa za pána? Alebo by sa oddelil a viedol by ľudí tak, ako to bolo niekoľko desaťročí pred veľkou bitkou?

Zamračil sa. Aké úvahy sa mu zakvačili do mysle. Za všetko mohli jeho vazali. Sršalo z nich nadšenie a pomstychtivosť. Popohnal svojho koňa, ten zrýchlil. Prešiel dopredu. Švihol koňa znovu, aby ho prinútil zrýchliť viac. Nechal za sebou hlavný voj aj vazalov.

Trielil cestou. Za ním sa dvíhal len prach cesty a krik jeho podriadených, ktorí sa márne pokúšali dohoniť ho. Tvár sa mu počas rýchlej jazdy vyjasnila. Myšlienky odviali spolu s vetrom, ktorý mu švišťal okolo hlavy. Aj keď mal prilbu, počul jeho nárazy a piskot.

Na ceste sa ukázala postava. Ako mieril k nej zistil, že je to mních. Ten, keď uvidel jazdca, zašiel do prostred cesty a ani sa nepohol. Kenza hneď napadlo, že je to nepriateľ. Pripravil sa na najhoršie. Zatiahol za opraty a kôň s erdžaním zastal tesne pri postave. Kenzo zosadol spolu so zvukom brnenia. Chytil koňa a prezeral si mnícha. Bol to obyčajný muž v hábite.

„Nemal by ste skákať tak ľahkovážne na cestu ak vidíte, že ide jazdec," poznamenal.

„Máte pravdu. Ale ak by som to neurobil, pán Wabashi by nezastal," odvetil celkom vážne mních.

Kenza premkla akási zlá predtucha. Neriešil, že ho spoznal. Boli dávno za riekou Midori. Tu ho poznali tiež dosť dobre. Zvláštne však bolo, prečo chcel aby zastal. Mal by mu dať almužnu? Nahmatal vrecko a šmátral v ňom. Chcel chytiť mincu ale s rukavicami to bolo ťažké. Pritom ho však napadlo, či ho neposlal Hirato, aby ho zabil. Nájomný vrah! Pozrel na neho s prezieravosťou.

„Potrebujete niečo odo mňa?" spýtal sa a nespúšťal ho z očí.

„Mám odovzdať nejaký list pre pána Wabashiho. Ak ho stretnem. A to sa stalo," povedal bez okolkov a vytiahol list. Ruka so správou ostala visieť vo vzduchu. Mních čakal.

Mal to vziať? Čo ak je to nejaký trik? Nakoniec si ho vzal. Len čo to urobil, mních sa pohol. Bez toho aby sa obzrel. Dokonca nezastal ani potom, čo na neho zavolal Kenzo. Nakoniec sa stratil.

Ostal stáť. Sám uprostred cesty s listom v ruke. Jeho kôň sa spokojne pásol vedľa.

Otvoril ho. Bola to je jednoduchá správa. Stačil okamih a zrútil sa mu svet.