ORIZURU

JUU

10

Starý potulný mních sa prehodil na druhý bok. Len čo urobil tento nepatrný a nenáročný pohyb, zacítil bolesť. Niesla sa po každom jeho svale. Od jedného k druhému. Veď už nebol najmladší. Mal len šťastie, že tí róninovia boli takí opití, že by si splietli aj kozu so žrebcom. Bolo mu však jasné, že včerajšia potýčka si vyberala svoju daň.

Ale nebola jediná, na ktorú si spomenul. Prehrával si v hlave ten večer asi už po tisíci krát. Tí dvaja vojaci. Zachránili mu život...Čo ho však najviac zaujalo bolo, že ho našli. V museli byť v jednom z tých hostincov. Jednoznačne to bolo osudové stretnutie. Mohol za to poďakovať bohom.

Otočil sa na chrbát. Narovnal sa a ucítil ako sa mu uvoľnil stuhnutý chrbát. Zaplavila ho vlna slasti. Toto bolo pre neho. Iba ležať, oddychovať a modliť sa. Nie naháňať po meste duchov a mlátiť mladých sopliakov, ktorí si nevedia dávať pozor na jazyk.

Napriek tomu sa nemohol dočkať večera. Mal sa stretnúť s jedným z dvojice záchrancov. Tak sa totiž dohodli. Ešte v tú noc. Presvedčil ich, že je na ich strane. Mali sa stretnúť okolo polnoci na okraji mesta. Pri malom oltáriku už dávno zabudnutého bôžika.

Keď už bol presvedčený, že už polihovania bolo dosť, posadil sa s malým úsmevom. Ale s každým pohybom sa mu strácal. Postavil sa. Trochu sa ponaťahoval. Kĺby mu praskali a boleli ho. Bol naozaj zázrak, že v noci strieskal troch chlapov. Hnev robil divy.

Vyšiel zo svojej malej kutice a šiel rovno do kuchyne. Všade pobehovali slúžky. Bolo tam toľko pary a dymu. Každý by sa stratil, keby chcel. Z nejakej strany sa ozýval piskot vriacej vody. Pravdepodobne na čaj. Od drevených stolov sa ozývali tlmené nárazy, keď sa nože dotýkali povrchu stola v rýchlych pohyboch.

Podišiel k jedenej zo slúžok, vzal si malý kúsok marinovanej ryby. Hneď po ňom strelila nahnevaným pohľadom. Zdvihol ruky na svoju obranu a vyšiel na terasu, z ktorej sa dalo prejsť k malej bránke. Tá viedla na ulicu a do mesta. Takto sa kuchárky mohli dostať na trh, ak niečo potrebovali.

Teraz býval u jedného bohatého obchodníka. Ten však nebol v meste. Ak by bol, mladá slúžka, ktorá ho vzala zo sebou, by sa musela najprv opýtať pána domu. Takto sa mal kde vyspať alebo najesť. Aj keď väčšinu dňa a noci býval v meste. Takže keď si na neho už všetci zvykli, málokedy ho videli.

Mesto mal rád. Často sa stávalo, že ak niekto uvidel mnícha, ihneď ho pozval. Bol to akýsi zvyk v tomto meste. Veľmi starý zvyk. A to sa mu páčilo. Niežeby to využíval. Ale bolo neslušné odmietnuť. Preto bol vždy najedení.

Shou sedel sám. Jeho priateľ na cestách, klobúk, nechal v izbe. Rybu, ktorú si uchmatol, už dávno zjedol. Po malej chvíli k nemu prišla jeho záchrankyňa. Doniesla mu ryžu v malej mištičke a pár kúskov marinovanej ryby, ktorú zjedol tesne predtým, ako mu doniesla ďalšiu. Paličky položila na misku. Potom mu podala malú šálku s ešte pariacou sa tekutinou.

Poďakoval jej úsmevom. Opätovala mu ho a potom sa stratila v kuchyni. Shou vzal do ruky misku a pustil sa do jedla. Samozrejme poďakoval s tichým: Itadakimasu. Čo znamenalo niečo ako dobrú chuť.

Po raňajkách sa vydal do mesta. To už mal na hlave svoj slameniak. Napriek tomu, že vonku bolo zamračené. S rukami za chrbtom sa prechádzal ulicami. Pozdravil sa s pár ľuďmi a išiel ďalej. Bol však nepokojný. A trochu nervózny. Nevedel sa dočkať. Bol ako malé dieťa, ktoré čaká na darček. Mal by sa za to hanbiť. Mal svoj vek, napriek tomu sa správal takto.

Vrásky na tvári sa mu prehĺbili. Vošiel do hostinca. Bol prvý, na ktorý narazil. Ale čo mal robiť? Mohol by zháňať informácie, ale o pár hodín sa všetko dozvie. Aspoň predpokladal. Sadol si za prázdny stôl a čakal. Keď si ho všimol akýsi chlap, prisadol si a pozval. Objednal fľašu saké a niečo pod zub.