ORIZURU

ICHI

1

Nad Hlavným mestom sa skláňal súmrak. Vzduch však bol ťažký a nehybný. Starší hovorili o búrke, no na červeňou zaliatej oblohe nebol ani jediný mrak. Ruch mesta pomaly utíchal a kde- tu sa ukazovali prvé neisté plamienky z pochodní a košov.

V paláci, v strede mesta, sa taktiež pripravovali na noc. Služobníctvo ticho našľapovalo po drevených podlahách, stíšenými hlasmi si predávali úlohy a radili sa. Boli nevidení a nepočutí. No jeden bol predsa výnimka.

Šiel sebaisto s úsmevom na tvári. Zastavil sa pri každom koho stretol, s každým prehodil pár slov. Zasmial sa na nejakej príhode a nahodil ľútostivý výraz, ak si to situácia vyžadovala. Vypočul si prosto všetko, čo mu kto chcel povedať.

Ak išlo o niekoho vyššie postaveného, bleskurýchle sa postavil na bok, uklonil sa s kamennou tvárou a očami sledujúcimi zem. Nato sa opäť vyrovnal a pokračoval ďalej. Prešiel až do honosnejšej časti paláca, kde mali svoje izby členovia rodiny Shikamori.

Zastal pri posuvných dverách s namaľovanými drakmi ktorý bojujú, zastrčil si kimono pod kolená a kľakol si. Oba meče mal pri tom stále za opaskom, aj keď mu to bolo nepríjemne.

„Mladý pán?"

Spoza dverí nebol počuť jediný zvuk. Iba svetlo sviečky prezrádzalo, že vnútri niekto je. Bolo také ticho, že počul cvrlikanie cikád a cvrčkov, vychádzajúceho z vonkajších záhrad, aj keď bol hlboko v dome. Dokonca započul šuchot pracovných šiat služobníctva.

Mladík predo dvermi sa nepríjemne zahniezdil. Napravil si meče, aby ho netlačili. Pritom pohybe očami zavadil o jasne červenú stuhu, ktorú mal uviazanú okolo rukoväte, hneď nad záštitou. Uchopil stuhu medzi palec a ukazovák, pomalým pohybom sa presunul od uviazanej časti až na koniec. Chvíľu ju podržal a pustil ju. Očami ju stále sledoval, až pokým sa jemne nezniesla až na jeho stehno. Na tvári sa mu ukázal jemný úškľabok. Pamiatka na deň, keď skoro zomrel. Zahnal však rýchlo spomienky a nahnevane pozrel na dvere.

Nechá si ma zavolať a potom tu mám čakať?!  pomyslel si a hneď nato siahol netrpezlivo na dvere. Pomaly ich odchýlil, nazrel dnu.

Chrbtom k nemu bol otočený muž. Nakláňal sa nad malý stolík a niečo čítal. Alebo písal? Havranie dlhé vlasy s červenkastým odtieňom mu padali na chrbát ako vodopád. Hneď, ako sa otvorili dvere, jemne pootočil hlavou za zvukom. Keď zbadal svojho služobníka, s nezáujmom sa odvrátil späť k práci.

Mladý strážca sa však nezľakol. S úsmevom sa kolenačky posunul trochu dopredu a čakal. Teraz už vedel, že jeho pán ho o malú chvíľu zavolá. A mal pravdu.

„Vojdi Uzuru," nariadil mu. Uzuru sa postavil, s jemne sklonenou hlavou vošiel dnu. Prešiel do stredu izby, napravil si kimono a sadol si na päty ako predtým.

„Myslel som, že som psa už vycvičil. No zdá sa, že ešte nie tak dokonale," poznamenal mladý pán bez toho, aby sa na neho čo i len pozrel. Úsmev na Uzurovej tvári sa nezmenil. Ba čo viac, ešte sa predĺžil.

„No ani pes nečaká na povel ak si myslí, že jeho pán je v nebezpečenstve."

Shikamori zase jemne a so záujmom otočil hlavou, takže Uzuru videl jeho dokonalý profil. Po celom meste sa hovorilo o jeho pánovi ako o veľkom fešákovi. Uvidel ako mladému pánovi preletel tvárou náznak úsmevu.

Hohó, zdá sa že som ho pobavil!

„Takže prečo si pes myslel, že som v ohrození?" spýtal sa a zase sa otočil.