ORIZURU

YON

4

Ticho. Všade prítomné ticho prehlušil iba kašeľ. Kenzo nevedel ako dlho je už zavretý. Čas v šere a malej cele plynul inak ako vonku. Aspoň si to myslel. Cítil, ako sa s každým dňom stráca jeho sila. Jedlo bolo nedostačujúce, a počul ako pár z jeho mužov zomreli na horúčky.

Tu dole bolo vlhko a chlad. Mohli akurát sedieť a ležať. Snažil sa meditovať, ale stále sa musel vracať k tej noci, keď Hirato urobil tú hroznú vec. Vždy prisahal vernosť jeho rodine. Ale bol si istý, že sa neskloní pred jej vrahom, hoci bol jej členom.

Zaťal prsty do pästí. S hnevom stiahol obočie. Pomstí svojho pána. Dokáže svoju nevinu. Nezlomí sa. Len musí vymyslieť, ako sa odtiaľto dostať. Najradšej by všetko rozsekal, zničil.

„Pán Wabashi!" začul naliehavý šepot svojho muža.

„Čo sa deje?"

„Niekto sem ide..."

Nechápem prečo je taký nadšený. Určite to bude jeden z dozorcov...že by bol čas na ďalšie jedlo? Alebo opäť niekto zomrel?

„To bude jeden z Uzurových ľudí," povedal, pretože neveril, že by to bol niekto iný.

„Nie, nemyslím." Kenzo však nestihol dopovedať. Pred bambusovými mrežami sa ukázala malá postava. Kľakla si, zohla hlavu aby videla do cely. Na tvári sa jej ukázal úsmev, ktorý osvetľovala malá sviečka.

Kenzo podráždene zavrčal. Svetlo ho neznesiteľne bodalo. Odvrátil tvár.

„Ó, prepáčte," povedal hlas a posunul sviečku za seba.

Väzeň teraz už pokojne pozrel na chlapca na druhej strane. Všimol si, že je mladý, no teraz ho napadlo, ako sa sem dostal. A kto to je? Čo chce? Že by ho poslal Hirato, aby to dokončil?

„Kto si?"

„Prečo musí každý zažínať rozhovor touto otázkou?" spýtal sa chlapec s predstieraným smútkom.

„Čo by som sa mal spýtať...Veď ťa nepoznám. Neviem prečo si tu. Chceš ma zabiť?"

Tieň zdvihol ruky v obrannom geste a zasmial sa.

„Asi máte pravdu, pán Wabashi...A nebojte sa, nechcem vás zabiť. Prišiel som vám pomôcť!"

Kenzo si ho premeriaval očami. Mal mu veriť? Nebol to len trik alebo krutý žart od Hirata?

„Prečo by som ti mal veriť?"

„Nemusíte. Presvedčíte sa sám..." povedal a vytiahol svoj krátky meč. Keď to videl Kenzo, napol všetky svaly, pripravený na obranu. Tieň však prerezal laná na mrežiach a otvoril ich. Kenzo sa na to díval s podozrievavosťou. Ale keď videl, že Tieň sa mu uhol, pomaly vyšiel von. Chcel sa postaviť, no nohy mal príliš stŕpnuté. Skoro spadol, ale chlapec ho stihol zachytiť a podoprieť.

Bývalý väzeň mu stále neveril, ale poďakoval mu za pomoc. Tieň sa len usmial a postupovali úzkou chodbou. Sviečku držal rovno pred sebou. Cestou počuli, ako sa ľudia v celách posúvajú bližšie k chodbe, aby lepšie videli, čo sa deje.

„Chlapče, počkaj!" požiadal ho Kenzo. Tieň sa na neho pozrel s obavou. Tušil, čo chce urobiť.

„Musíme dostať von aj mojich ľudí!"

„Nemožné. Prišiel som len po vás."

„Neodídem bez svojich ľudí!" naliehal Kenzo. Tieň si zahryzol do spodnej pery. Čím dlhšie sa tu zdržali, tým bola menšia šanca, že sa dostanú von bez povšimnutia. Zaklial. Mohol si myslieť, že ten starý osol nepôjde len tak.