ORIZURU

JUU ICHI

11

Chlapi si už stačili zvyknúť na to, že s nimi cestuje žena. Rozprávali sa s ňou, žartovali, sem-tam trošku ponaťahovali. Bolo to aj výhodné. Stále mali navarené. Stačilo len niečo uloviť cestou v lesoch, ktorých bolo po celej krajine.

Shun bol rád. Uľahčilo a hlavne to urýchlilo postup. Nezdržiavali sa, ak nemuseli. Robili len nevyhnutné zastávky na krátky odpočinok a na jedlo. Dokonca sa pomaly plahočili aj po tme. Mali dobrých mužov, ktorí poznali severné panstvo.

Búrku, ktorá sa strhla, prečkali v jednej malej putike. Prespali tam, potom sa zase vydali na pochod. Aj tu sa chlapi nevyhli rečiam o jej príčine. Shun mal počas nej nepríjemný pocit, ktorý pretrval aj po nej. Spomenul si na otca. Teraz je už určite doma...

Aoi často išla po boku Shuna. Nerozprávala veľa, ale ak sa niečo pýtal, odpovedala. Dokonca mu povedala, čo sa stalo v jej dedine. Ako všetkých pozabíjali, uniesli Sakuru. Nechcela sa viac k tomu vracať, ale myseľ je zvláštna vec. Stále sa jej ten obraz opakoval. A hlavne v noci.

Preto bola rada, keď sa v noci zastavili. Rozložili oheň, usadili sa okolo. Nad ním už bol malý hrniec, z ktorého sa parilo. Dokonca si dali aj čaj. Bol to výnimočný večer. Mohli si oddýchnuť a vyspať na zemi. Nie na konských chrbtoch.

Stále bolo zamračené, hviezdy a mesiac sa schovávali. Fúkal vietor, prinášal pach vody a čerstvej trávy. Všetko šumelo. Ideálny čas na strašidelné príbehy.

Chlapi sa rozprávali. Aoi pridala poleno do vatry a sadla si k Shunovi. Vŕtalo jej v hlave, prečo chce jeho otec ten meč. Veď mohol mať iný. Stačilo by len osloviť majstra kováča. Musela sa to spýtať. Započul to však starý vojak, ktorý sedel po jej voľnej ruke, takže Shun nestihol zareagovať. Keď sa však vojak dal do vysvetľovania, iba sa usmial.

„Vieš dievča, Hviezdny fénix je legendárny meč..." povedal a všetci stíchli. Poznali ho. Vedel rozprávať skvelé príbehy. „Pán Wabashi ho dostal od svojho otca. Hneď ako sa narodil...Bol s ním stále. Odlišoval sa však tým, že mal na sebe drevorezbu fénixa. Bol to však len jednoduchý motív..." vojak zdvihol prst, aby zdôraznil to, čo bude nasledovať. „...ale čím bol pán Wabashi starší, tým sa viac dostával do bitiek. Za každého protivníka, ktorého porazil alebo zabil, nechal vyryť jedno pierko. Na znak úcty. Začalo sa o ňom vravieť, že je sto ranový Kenzo. Že sa nenechal poraziť už sto bojovníkmi. Potom sa stretol v rozhodujúcej bitke s pánom Shikamorim. V tej bitke mu tiež začali hovoriť Nesmrteľný. Po svojej porážke sa ale rozhodol podvoliť. Aby vzdal česť mužovi, ktorý ho ako jediný dokázal poraziť, nechal vyryť hviezdu medzi krídlo a hlavu. Pán Wabashi však svoje šťastie pripisuje práve Hviezdnemu fénixovi. Verí, že duša jeho meča mu prepožičiava silu, aby mohol bojovať," dokončil vojak.

Aoi si vypočula príbeh so záujmom. Už chápala, prečo ho chce dostať späť. Boli spojení dušami. Nikdy by si nepomyslela, že by mohol tak lipnúť na meči.

„Takže už rozumieš?" spýtal sa vojak a pozrel na ňu. O očí sa mu odrážali plamene. Na tvári mal jeho žiaru. Pokývala hlavou. Shun to počúval rád, pretože táto historka bola jeho obľúbená. V ich panstve to vedelo rozpovedať asi každé dieťa.

Chlapi ostali ešte chvíľu ticho a potom sa jeden z nich ozval. Všetky hlavy sa obrátili na neho. Posunul sa bližšie k ohňu, aj keď mu nebola zima.

„To bolo pekné," povedal a sprisahanecky sa usmial. „Ale počuli ste o bezhlavom samurajovi?"

Na tvárach sa ukázalo pobavenie. Tento príbeh poznali všetci. Chlap sa však zamračil.