ORIZURU

NI

2

Hirato bol hore celý čas, odkedy Uzuru odišiel. Vôbec sa mu nechcelo spať.

Už dávno odložil písacie potreby. Teraz len sedel s mečmi pri sebe a snažil sa spomenúť si, prečo tak nenávidí vlastnú rodinu. Nenávisť v ňom musela rásť už od mladého veku, pretože si nepamätal kedy to začalo.

Aj Wabashi musel platiť. Síce si nespomínal kedy ho nejako ponížil, no vedel že proti rozhodnutiu otca by sa nikdy nepostavil. A mal zohrať dôležitú úlohu v jeho pláne.

Po nejakom čase začul kroky. Niekto prišiel k dverám, avšak neotvoril ich. Ostalo ticho. Hirato vedel, že je to jeden z Uzurových ľudí. Mali mu dať vedieť ako prebieha plán.

„Mladý pán, prišiel šinigami," oznámil mu posol a počul jeho rýchle kroky ako odchádza. Keď si bol istý že odišiel, zavolal na sluhu. Ten bol rozospatý, no na zavolanie pána poslušne prišiel. Kľakol si pred neho, sviečku ktorú so sebou priniesol, položil vedľa seba. Čelom sa dotkol zeme. Takto ostal, pokiaľ na neho neprehovoril.

„Choď za mojim otcom a povedz mu, nech príde do Letnej izby!"

„Ml-ml-mladý pán," zajachtal sluha, pretože sa mu vonkoncom nepáčila predstava, že by mal zobudiť pána Shikamoriho. „Takto neskoro v noci? A čo mu mám povedať?"

„Nič mu vysvetľovať nemusíš. Stačí, aby si mu povedal, že ho volám ja," povedal to tónom, ktorý nepripúšťal námietky.

„Ako mladý pán rozkáže." Sluha sa opätovne uklonil a vyšiel z izby.

Hirato sa postavil, oba meče si zastrčil za opasok. Vlasy mal teraz v malom uzle na temene. Na sebe mal cestovné šaty, bez erbu na chrbte. Vyzeral ako obyčajný vojak. Spoznal by ho asi len málokto.

S rukou na mečoch zhasol sviečku a vyšiel z izby. Všade bola tma, ale vedel presne, kam ide. Celý palác poznal ako svoju dlaň. Prežil tu celý svoj život. Celých dvadsaťosem rokov. Tu sa hrávali s bratom a so synmi významných šľachtických rodov z Hlavného mesta. Preto sa ani nebál, že by stretol svojho sluhu. Dokázal sa mu vyhnúť. A vedel aj to, že sluha pôjde tou najkratšou cestou aby mu oznámil, že jeho otec to odmietol. No poznal svojho otca a bolo mu jasné, že hoci sluhovi povedal nie, urobí presný opak.

Bez najmenších ťažkostí sa dostal až k Letnej izbe. Bola to najväčšia izba z celého paláca. Dvojité masívne stĺporadie z orecha natreté na červeno podopieralo trámy držiace strop. Po stenách na oboch stranách boli nádherné maľby zobrazujúce ryby, volavky a kvety sakúr. A úplne vpredu bola maľba Siedmich bohov šťastia.

Hirato podľa svetla vedel, že je jeho otec v miestnosti. Odtiahol dvere a vstúpil dnu. Prešiel ulicou lemovanou stĺpmi, postavil sa pred otca. Ten sedel na vyvýšenine hneď pod bohmi. Malé svetielko osvetľovalo jeho prísnu tvár. Ruky na stehnách a prsty stiahnuté do pästí to ešte viac zdôrazňovali. Šedivé vlasy mal stiahnuté len stuhou, ktorá mu prišla pod ruku. Aj napriek tomu, že mal len obyčajné biele kimono, vyžarovala z neho autorita a sila.

Hirato ho dlhý čas obdivoval, či sa ho dokonca nedesil. Teraz to však bolo iné. Všetok ten hnev, nenávisť a zloba sa predierali na povrch. Nepokľakol, ani nesklonil hlavu. Stál tam pred ním vystretý a hrdý.

Otec si ho premeral pohľadom, ukázal rovnaký úsmev, ako ten, ktorým Hirato častoval svojho strážcu.

„Načo si ma budil tak neskoro v noci? Čo, odchádzaš? To si mi nemohol povedať až ráno?"

Príval otcových otázok nijako na Hirata nezapôsobil. Dobre vedel, že jeho otec niečo tuší.

„Máš pravdu odchádzam."