ORIZURU

JUU NANA

17

Situácia v meste sa pomaly upokojovala. Wabashiho muži plne ovládli palác. Z mesta sa im podarilo väčšinu róninov vyhnať. Niektorých popravili až potom, keď sa pred celý mestom priznali. Napriek tomu boli takí, ktorí naďalej verili, že Wabashi bol strojcom všetkého, čo sa stalo. A niektorí sa snažili veľmi nevyčnievať, takže im bolo všetko jedno.

Kensei sa naďalej staral o Gina, ktorý bol kľúčovou osobou. Iba jemu sa podarilo prežiť smrť a iba on bol teraz jediný svedok. Zatiaľ bývali v jeho dome, hoci bolo vidieť, že Ginovi sa to nepáči. Vyhýbal sa miestnosti, kde boli zabití jeho rodičia. Sluhovia však mali iný názor. Boli nadšení, že sa ich pán vrátil domov.

Jeho záchranca teraz často chodil do paláca, ktorý nechal na starosti jednému starému a skúsenému vojakovi. Chodieval tam len kvôli tomu, aby prediskutovali ďalšie kroky. Vedeli, že Hirato vytiahne na mesto, aby ho získal späť. Všetko im povedal jeden zo žoldnierov. Ten si myslel, že ak im to povie, nezabijú ho. Mýlil sa. Zabili ho ale so cťou, ktorú ostatní nemali.

Nový deň nebol výnimkou. Kensei hneď ráno odchádzal z domu a mieril do paláca. Tak ako vždy. Mal celkom dobrú náladu, pretože si stihol vystreliť ešte z Gina, za čo dostal po hlave od starej slúžky, ktorá sa o neho starala.

S malým úsmevom prešiel cez bránku a vyšiel na ulicu, ktorá sa už hemžila ľuďmi. Prešiel pri nich. Oni sa mu hneď poklonili, potom sa starali sami o seba. Nešiel však priamo do paláca. Chcel sa zastaviť ešte na jednom špeciálnom mieste. Síce tým bude meškať na poradu, ale to ho veľmi netrápilo.

Znovu obišiel ľudí, prešiel ponad potok a dostal sa na druhú stranu mesta. Zabočil do uličky a mieril k malej svätyni. Tam, kde sa mali stretnúť s mníchom, v ten večer ako sa tak opil. Vtedy ako ho znovu zachránili. Presne na to miesto ho pochovali. Aby ho chránil zabudnutý bôžik.

Domy zredli. Boli tu už iba malé chatrče chudobných. Dobre vychodenú cestu posypanú kamením vystriedal úzky chodníček, ktorý sa strácal vo vysokej tráve. Tá rástla po jeho krajoch a všade navôkol. Ako išiel, pomaly sa mu odhaľovala.

Zafúkal vietor, zaprel sa do nej. Na jeho pokyn sa každé jej steblo ohlo ako vycvičený vojak. Zvlnili sa ako morské vlny hnané vetrom. Zašumeli stromy, ktoré bolo vidieť za hradbami. Bol krásny deň. A teplý. Napriek tomu bolo cítiť, že sa pomaly blíži jeseň.

Kensei prešiel ešte pár metrov a zastal. Bol na mieste. Na veľkom kameni pred ním stála malá drevená soška. Tvar sa však už nedal rozoznať. Pred kameňom na zemi stáli kvety a malá nádobka, pravdepodobne so saké. Takže nebol až taký zabudnutý.

Hneď vedľa bola malá kôpka kameňov, ktorá označovala miesto jeho hrobu. Na nich sa črtala výrazná kvetina, ktorú sem dal Gin, keď tu včera večer boli spolu. Podišiel tam a kľakol si. Ruky dal spolu, predniesol tichú modlitbu. Potom sa postavil. Chvíľku ešte takto sledoval náhrobok, akoby si chcel zapamätať každý jeden jeho kameň. Miesto, na ktorom sa nachádza.

Otočil sa. Nemohol sa viac zdržať. Aké to však bolo prekvapenie, keď zbadal koňa. Pásol sa len pár metrov pred ním. Vôbec ho nepočul. To, čo ho však najviac zaujalo bolo, že na svojom chrbte niesol jazdca. Ten bol zavesený na jeho šiji. Kôň sa však pohol. Jazdec sa nebezpečne nakláňal.

Ihneď išiel k nemu. Keď zviera započulo zvuk, vyplašene pohodilo hlavou a sledovalo votrelca. Kensei ho chlácholil. Medzitým si stačil obzrieť jazdca. Nejaký chlapec. S rukou pred sebou prešiel k zvieraťu a rýchlo ho chytil za liace, ktoré sa spustili na zem. Pomaly ho ťahal k bôžikovi. Pritom dával pozor, aby jazdec nespadol.