ORIZURU

HACHI

8

Už boli na ceste pár dní. Dávno prešli rieku Midori, ktorá bola hranicou medzi panstvami Wabashi a Shikamori. Ale od porazenia Wabashiho vo veľkej bitke sa už za hranicu nepovažovala. Možno tak v politike a obchode sa stratila z povedomia, ale roľníci a bežný ľud si ju stále pamätali. Nielen tí starší, ale aj mladí, ktorým to vštepovali ich príbuzní.

Aj keď už krv z oboch panstiev bola dávno zmiešaná, stále boli ľudia, ktorí s hrdosťou prehlasovali, že sú čistokrvnými obyvateľmi panstva Wabashi. Za to si však vyslúžili len mávnutie rukou ostatných a zahriaknutie, že sa vystatujú. Ťažko sa dalo určiť, kto sa narodil na jednom alebo druhom území. Alebo či buď jeho matka alebo otec nie sú cudzincami.

Napriek tomu, keď videli svojho pána prechádzať, hneď sa mu ustupovali z cesty. Po toľkých rokoch, ktoré strávil v Hlavnom meste, sa znovu ukázal doma. Na tvárach poddaných bolo vidieť nadšenie. Na správy, ktoré sa dostali už aj sem, si v tej chvíli nik nespomenul.

Kenzo bol rád opäť doma. Ako aj jeho dvaja muži, ktorí prežili krušné časy v Hlavnom meste. Stále boli otrasení a nahnevaní. Strata toľkých dobrých mužov, a hlavne priateľov, si žiadala odvetu. Ich pán to pociťoval rovnako. Vedel, čo urobí. Všetkých zvolá a potom pôjdu po Hiratovi.

Sora už nebolo ďaleko. Na ceste ich však zastihla búrka, ktorú predchádzal chladný vietor a jeho vôňa. Museli z nej zísť. Kenzo vedel, že na blízku by mal bývať jeden z jeho vazalov. Rozhodol, že pôjdu tam. Netušil, akú chybu urobil.

Fujin besnel. Jeho vietor bol silný a nárazový. Len čo sa na chvíľu upokojil, hneď sa znovu rozhneval. Dážď bol miestami pokojný a ľahký ako zamat, inokedy zasa pichľavý a ostrý ako oceľ. Bičoval ich do tvárí, rúk. Neušetril ani jediné miesto, ktoré bolo čo i len trošku odkryté. Oblohu netvorili chumáče oblakov. Bola ucelená a jednoliata, ako meče v ich pošvách. Jej farby sa prelínali od tmavej kobaltovej až po holubičiu sivú. Na niektorých miestach sa dal dokonca rozoznať odtieň ružovej.

Raijin metal svoje blesky. Ako hady sa mihli v zmesi farieb na oblohe, osvetlili ju na niekoľko sekúnd. Za nimi sa ozývali ohlušujúce dunenia. Každý by si najradšej pritlačil ruky k ušiam, ale to by len posmelilo vyplašené kone, ktoré by sa dali do bezhlavého trysku. Takto ich pevne udržali pod kontrolou.

Neboli už ďaleko. Nemuseli ani veľmi hnať svoje zvieratá. Samé sa chceli dostať do bezpečia hocijakého prístrešku. Voda a blato spod ich kopýt odlietavala na všetky strany. Tí, ktorí išli ako poslední, boli už teraz špinaví až po obočie.

S ďalším bleskom a úderom hromu sa dostali až k bráne veľkého hospodárstva. Všetko bolo pozatvárané. Na druhej strane brány sa pod plášťami krčili postavy strážcov. Boli mokrí a premrznutí, ale rozkaz pána sa nesmel porušiť.

Keď začuli búchanie, jeden podal svoju dlhú halapartňu kolegovi, a šiel sa pozrieť, kto narúša pokoj ich panstva. Otvoril bránu len natoľko, aby sa pretlačil on sám, nieto ešte kôň s jazdcom. Pred ním stál vojak. Tiež nevyzeral najlepšie. Bolo vidieť, že so skupinou prešli dlhú cestu.

„Čo chcete?" spýtal sa výhražne. Od pána dostal príkaz, nikoho nevpúšťať. Vojak oproti sa nenechal zastrašiť.

„Môj a aj tvoj pán, Wabashi Kenzo, žiada svojho vazala, aby mu poskytol útočisko!"

Strážca sa s ťažkosťami pozrel hore na jazdca, na ktorého vojak ukazoval. Dážď ho nútil žmúriť oči. Nevedel ho rozpoznať. Mohol to byť nejaký rónin, ktorých sa tu ukazovalo čoraz viac. Neveril im.