ORIZURU

SAN

3

Hviezdneho fénixa nechal v Letnej izbe, ako aj telo otca a časť svojho brata. S Kitarom v pätách sa ticho presúvali palácom. Sviečku už nemali, takže išli v tme. Bez jediného slova. Uzuru nemal chuť na svoje žarty. Bol znechutený a zdeptaný zo svojho neúspechu. Zdalo sa, že aj Hirato sa zaoberá svojimi myšlienkami. Odrazu sa však ozval, pretože vedel kde sú.

„Pán Hirato, tu dajte pozor!"

„Prečo?"

Nemusel sa pýtať. Na podlahe ležalo telo. Špičkou svojej topánky sa dotkol chladnej mŕtvoly slúžky, ktorú Uzuru stretol len pred pár hodinami.

Predsa ma nepočúvla. Sprostaňa!

„Povedzme, že nemala čo robiť na chodbe, keď som išiel s vašim bratom."

Ak by mal Uzuru teraz svetlo, uvidel by nahnevaný pohľad svojho pána. Ale aj tak ho dokázal vycítiť. Nevinne sa usmial a spolu obišli telo mŕtvej chudery. Po zvyšok cesty už nenarazili na žiadnu nežiaducu mŕtvolu, ktorú by za sebou zanechal jeho verný služobník.

V tichosti vyšli von. Všade bola ešte tma, ale na východnom obzore sa už prebúdzalo Slnko. Hviezdy strácali svoju sýtosť, dalo sa rozpoznať čoraz menej súhvezdí a obrazcov. Mesiac so svojou plnou tvárou odoberal na druhý koniec oblohy. Dokonca začal pofukovať teplý jemný vánok.

Na nádvorí nebolo živej duše. Uzurovi vojaci museli byť ešte niekde v hlavnom dome alebo po ostatných budovách. Uzuru sa uklonil pánovi, odišiel do stajne po kone. Tam stretol svojho podriadeného a poslal ho za Hiratom.

Bol to starší chlap s ošľahanou tvárou a lysou hlavou. Mal obyčajné šaty a staré brnenie. Nedalo sa však poprieť, že vyzeral nebezpečne. Hirato sa raz opýtal Kitara, odkiaľ budú mať ľudí na takú nebezpečnú úlohu. Ten mu len povedal, že sa nemusí o také veci zaujímať. Že sú to len povaľači, ktorí budú len radi, že môžu ísť do boja.

Keď si ho Hirato teraz obzeral, určite by o ňom nepovedal, že je povaľač. Mal sa na pozore.

„Teraz odídem. Mesto nechávam vám. Vydávajte sa za Wabashiho ľudí a šírte o ňom tú najhoršiu mienku."

„Rozumiem, pán Shikamori...Smiem vedieť kedy sa vrátite?"

„Neboj sa. Dozvieš sa to načas."

Ten je ale skúpy na slovo. Pomyslel si nový pán mesta.

„A ešte jedna vec," povedal Hirato a zadíval sa mu priamo do očí. Vojak chvíľu odolával, no nakoniec sklopil pokorne oči. „Keď bude mesto vo vašich rukách, môžete si robiť čo chcete, ale zabíjať nie. Rozumel si?"

„Áno, pán Shikamori!" zvolal a uklonil sa.

„Môžeš odísť!"

Vojak sa postavil a s úctou odišiel, odkiaľ prišiel. Hneď po ňom sa ukázal Uzuru s dvoma rýchlymi koňmi. Hirato prešiel k jednému bez jazdca, šikovne sa posadil do sedla. Pomalým krokom prešli cez bránu, kde strážili najatí žoldnieri. Uklonili sa, keď pri nich prechádzali, a potom zavreli bránu.

„Škoda, že neuvidíme ten rozruch, až sa všetko prevalí," povedal Kitaro so smútkom v hlase. Hirato na to nepovedal nič. „A teraz kam, mladý pán?"

„Musíme si nájsť vhodné miesto. Potrebujem zvolať vazalov a potom si vziať naspäť mesto."

Uzuru sa usmial. „Vy ste ale prefíkaný, pán Hirato. Títo blázni si myslia, že dostanú zlato a namiesto toho dostanú oceľ."