ORIZURU

NANA

7

Tieň prechádzal mestom. Nikto si ho však ani nevšimol. A ani nemohol. Strácal sa v ňom, bol jeho súčasťou. Zbadali by ho iba vtedy,  ak by si to neprial sám Tieň.

Bol nahnevaný. Sám na seba, že sa nechal poraziť tým psom! Bol nahnevaný na Hirata, že ho nechal tak potupiť! V tej chvíli bol nahnevaný na všetko a na každého. Mal ich zabiť, keď mal príležitosť. Teraz sa chcel pomstiť. Rozmýšľal, čím by rozhneval Hirata. Už pustil Wabashiho. To bola krásna podpásovka! Ale muselo tu byť ešte niečo...Vedel čo to je!

S arogantným úsmevom zrýchlil krok, aby bol čo najrýchlejšie preč z Daikonu. Noc ešte len začala, ale nemal času nazvyš. Bola ideálna čas na úkladnú vraždu.

S vytím psov za chrbtom letel na svojom jazdeckom koni preč. Nechal mesto za sebou a vnoril sa do lesa. Cez neho viedla prašná cesta, až na malé panstvo najbližšieho suseda Yamata. Tieň vedel, že Hirato od neho čaká pomoc. Všetko počul. Poznal jeho plány. Musel sa usmiať. Toto si vychutná.

Les v noci vyzeral strašidelne. Každému vždy napadli hrôzostrašné príbehy, keď cez neho musel ísť. Nad cestu sa skláňali úzke konáre ako tenké prsty šinigamiho. Akoby sa lačne naťahovali po svojich obetiach.

Stromy mali tváre a šialene sa škerili. Niekde zahúkala sova. Kôň v strachu sklopil uši, ale pokračoval v cvale. Podvolil sa prísnym pánovým rukám, ktoré ho usmerňovali. Znovu zaševelila suchá tráva. Nielen od nejakého zvieraťa, ale aj od vetra. Celá hora šepkala. Tieň sa mimovoľne striasol a popohnal koňa, ktorý radostne zrýchlil. Ani jemu sa tu nepáčilo.

Všade bola čierňava. Špeh však mal vynikajúcu pamäť. Pamätal si každý kameň, jamu alebo koreň stromu, ktorý narúšal celistvosť cesty. Bez problémov sa vedel všetkému vyhnúť. Viedol koňa s istotou, akoby tam vyrastal.

Po niekoľko hodinovej jazde, zviera ledva preplietalo nohami, ale bolo silné a stále sa držalo. Tieň zastavil a zoskočil. Nebol už ďaleko. Mohol sa k domu dostať po svojich. Nechal koňa, nech si oddýchne. Hneď sa pustilo do pasenia. Ak by sa teraz napil, uhynul by. Zaviazol ho. Potom sa pustil cestou von z lesa. Prechádzal popri poliach s ryžou. Cítil vodu a bahno. Počul ako okolo lieta komár. Nevšímal si ho. Uvidel dokonca svätlušky. Tiež pri nich prešiel bez väčšieho záujmu. Boli pre neho asi tak významné, ako komáre.

Dom vazala bol len pol hodiny od miesta, kde nechal koňa. Okolo nebolo žiadne mesto, ktoré by ho chránilo. Bol to malý pán, s priemerným počtom mužov. Nie príliš bohatý, ani veľmi ambiciózny.

Tieň nemal v úmysle zabíjať nikoho, okrem pána. Dalo sa to vyriešiť aj rozhovorom, ale títo bojovníci by si radšej vybrali smrť, akoby mali porušiť slovo. Okrem Uzura. Ale Tieň musel uznať, že aj on plnil svoju cestu samuraja. Takým zvláštnym spôsobom.

Prišiel k domu. Schoval sa do krovia oproti. Čakal. Vedel, že aj keď je pán menej významný, nenechá pozemok nechránený. Splýval s s tmou. Bol ňou. Keď prešli dvaja strážcovia s pochodňami, ešte viac sa prikrčil k zemi.

Len čo však prešli okolo, rýchlo a hlavne bez nejakých zvukov, prebehol k múru domu. Stratil sa vzadu. Tráva tu bola vysoká a suchá. Pod jeho nohami jemne ševelila. Mal však šťastie, pretože nikto tadiaľ nešiel. A aj keby, zvuky by pripísali nejakému zvieraťu. Nikto nepredpokladal, že by tam bol iný človek.

Múr nebol vysoký takže len vyskočil, a vyškriabal sa hore. Silné ruky ho ľahko vytiahli. Zoskočil ako mačka. Po dopade sa prikrčil a načúval. Pokoj. Zadné izby sluhov boli mŕtve. Všetci spali. Presunul sa k stene domu, opäť sa započúval. Žiadne kroky. Žiadne hlasy. Usmial sa.