ORIZURU

JUU KYU

19

Uzuru sedel pred Hiratom ako spráskaný pes. Hneď ako sa jeho pán ráno vrátil, dal si ho zavolať. Samozrejme s veľkými očakávaniami. Keďže mu povolil ostať v meste a o všetko sa postarať. Teraz bol len nemilo prekvapený. Len čo začal rozhovor, na hlavu Hirata sa začali sypať len zlé správy. O priebehu programu v chráme sa Hirato nezmienil.

„Čo sa stalo s Wabashiho synom?" spýtal sa po dlhšej chvíli. Vedel už to, že Naota nechytili. Práve naopak, on pobil niekoľko jeho mužov.

„Toho sme zabili. Teda, ja som ho zabil," odpovedal s malým úsmevom. Bol to skvelý boj. Ale na neho trošku ľahký. Pozrel na svojho pána. Videl, že nezdieľa jeho potešenie.

Uzuru si prekrížil ruky na hrudi a pobavene ho sledoval. Síce sa tváril, že sa ho to netýka, skutočnosť bola trošku iná. Uzurovi naozaj záležalo na Hiratovi. Ale bol by hriech trochu pána neponaťahovať. On v tom nevidel problém ako Hirato.

Stále ho sledoval. Obočie mal stiahnuté v mrzutom pohľade, ktorým prebodával svojho strážcu.

„Vidím, že je ti to jedno. Mohli sme toho malého pankharta využiť. Očividne si sa nechal uniesť...Ako zvyčajne," poznamenal a otočil hlavou k oknu. Boli v jeho izbe. Hoci to však povedal, aj on by mladého Wabashiho zabil. Osobne. To však nemohol priznať.

„No, s tým už nič nenarobíme. Otázkou je, čo bude ďalej? Máte nejaký plán, pán Hirato?" spýtal sa Uzuru a tváril sa, že pánovu pripomienku nepočul. Hirato naďalej sledoval rannú oblohu. Nevšímal si jeho otázky.

To bolo asi jediné, čo Uzuru neznášal. Vedel, že tým ho chce potrestať. Ak si ho nebude všímať. A tiež mu dával najavo, že on je tu pán, zatiaľ čo Kitaro je len strážca, ktorý si nesplnil povinnosť.

Čo sa stalo v tom chráme...Vyzerá, že je späť vo svojej koži...Musím uznať, že som rád. Ale toto by robiť nemusel. Robí ti odkedy som v jeho službách...

Zaťal zuby aby niečo náhodou nepovedal. Niežeby mu na tom veľmi záležalo. Aj tak by ho Hirato ignoroval. Ale takto ticho sedieť ho nebavilo tiež. Keďže nechcel prerušiť mlčanie, ťažko si vzdychol. Jeho pán otočil hlavou a v očiach mal podráždenie. Akoby ho vyrušili z meditácie.

„Daj zavolať vazalov. Dnes vyrazíme z mesta. Mám Daikonu dosť. Rád by som sa vyspal vo vlastnej posteli," povedal náhle. Uzuru sa šibalsky usmial.

„Čo ak nepočúvnu?"

„O to sa neboj. Videli názornú ukážku...A rozhlás, že mladý Wabashi je mŕtvy. Povedz, že bol popravený za zradu. Aby mali názorný príklad, čo sa stane s takými ľuďmi."

Uzuru sa uklonil a hneď išiel splniť rozkaz. Len čo sa však dotkol dverí, niekto pri nich zastal. Obaja muži počuli, ako sa niekto prihovoril. Hirato osobu vyzval, aby vstúpila. Uzuru otvoril dvere.

Len čo to urobil, dnu sa vohnal strašný smrad. Akoby mŕtvola vstala z hrobu a prišla sa poprechádzať do paláca. Keď sa však Uzuru pozrel, uvidel iba malé dievča so šatkou a klobúkom. Bolo špinavé. A ono aj smrdelo.

Hirato sa stretol s pohľadom svojho strážcu. Bolo jasné, čo od neho bude chcieť. Uzuru si neochotne kľakol k dievčaťu pri dverách. Hoci mu bolo trochu zle, ten zápach poznal. Pripomenulo mu to vojnové pole, kde umierali muži a zvieratá. Všade bol cítiť ťažký zápach smrti a hnisu.

Dievča si tvár skrývalo pod veľkým slameným klobúkom. A aj keď bol zvedavý, tu sa neopovážil pozrieť na jej tvár. Iba sa milo usmial, snažil sa vyzerať prirodzene.