ORIZURU

JUU NI

12

 Po daždi ostala len sinavá obloha. Tú však Kenzo vidieť nemohol. Zobudil sa s bolesťou hlavy, a nielen jej. Bolelo ho celé telo. Len matne si spomínal, čo sa stalo. Skoro sa dostali preč. Potom spadol z koňa, ďalej nasledovala len tma a hmla.

Práve teraz však vedel, že je v cele. Znovu! S ťažkosťami sa postavil. Aspoň, že to. S hnevom vrazil päsťou do steny, a keď ju odtiahol, na dreve ostali krvavé šmuhy. Najradšej by sa zabil, ale to by veci nijako nepomohlo. Upokojil sa. Nemalo zmysel zúriť.

Poobzeral sa. Neboli pod zemou. Steny boli z dreva, podlahy tiež. Mreže z bambusových palíc. Cez malé okienka vysoko na stenách, dnu prenikal čerstvý vzduch a čo-to svetla. Aspoň nehnil v malej kobke niekde v podzemí paláca.

Videl svojich chlapov. Piati. Tí ktorí nestihli zomrieť. A medzi nimi dvaja, ktorí s ním trpeli v Hlavnom meste. Osud vedel byť pekne krutý. Utiekli z jedného vezenia a sú v ďalšom. Bolo mu to ľúto, ale nesmel dať najavo slabosť.

Chápal však, že jeho vazal sa nechal oklamať. Myslel si, že robí dobre, ale sklamalo ho, že mal takú malú vieru vo vlastného pána. Že uveril rečiam bez toho, aby osobne konfrontoval Kenza. Nie však zbraňami, ale slovom.

Teraz pozrel do uličky. Viedla k dverám, ktoré boli taktiež z dreva. Oproti v celách sedeli alebo ležali jeho muži. Keď si všimli, že je zase na nohách, na tvári sa im ukázal odhodlaný výraz a dokonca úsmev.

„Ako ste na tom chlapi?" spýtal sa. Nešepkal.

„Nič nám nie je. Sme iba dotlčení," odpovedal jeden z dvojice už predchádzajúcich väzňov. Kenzo bol rád.

Ďalší sa chcel niečo spýtať, ale dvere sa otvorili a dnu sa vohnal vietor. Priniesol vôňu mokrej hliny a trávi. Všetci sa razom pozreli, kto vstúpil. Kenzo predpokladal, že je ráno. Hneď ho napadlo, či nedostanú jesť, ale zmýlil sa.

Vojak vošiel, ruka spustená na meči. Za ním sa dovalila šestica ďalších. Prešli k celám a otvorili ich, zatiaľ čo veliteľ čakal. Kenzo nečakal pokiaľ ho vytiahnu. S hrdosťou vyšiel von. Chlapi nasledovali jeho príklad. Zomrú s hrdosťou. Skupina strážcov ich obkolesila a vyšli spolu von.

Nádvorie bolo zaplnené ľuďmi. Iba v strede, rovno pred verandou a hlavným vchodom, bol priestor. Vojaci ich presunuli do jeho stredu. Mali pokľaknúť, ale zajatci sa vzpierali. Jedného z Kenzových mužov ihneď zabili. Ukázal sa hnev a vzdor. Preto ich chytili za ramená, kopli do zákolennej jamy. Šľachy poľavili a štyria muži sa zvalili do mlák a blata.

Traja jeho ľudia stále sledovali svojho druha, ktorý nehybne ležal na zemi. Boli na neho hrdí. Ako jediný zomrel v boji. Ako čestný muž. Kenzo uprene sledoval vchod pre sebou. Nemal v sebe nenávisť. Vedel, že ak sa z toho dostane, nechá svojho vazala spáchať seppuku. Ale bolo to len prianie.

Z domu nakoniec vyšiel pán, pred ním služobníctvo. Zastali na schodoch z oboch strán. Počkali pokiaľ ich pán neprejde, potom sa vrátili späť na verandu. Kenzo si ho zase pomohol prezrieť. Elegantný a vysoký. V peknom kimone. S tvárou, ktorá nepripúšťa zradu, hoci sa jedná aj o jeho pána.

Zastal niekoľko krokov pred štvoricou. Na to hlavami otočili aj zvyšný traja. V ich očiach bol pokoj a zmier. Zmier so smrťou. Aj keď táto nebola taká, akú si ju predstavovali. Mala byť vo víre bitiek. Ako u pravých bojovníkov.

„Je mi ľúto, pán Wabashi..." povedal ale neuklonil sa. Boj pre neho iba odpad, ktorého sa treba zbaviť. „...nemôžem vám dopriať smrť, ktorá by si vás uctila ako bojovníka. Zradil ste, a preto aj vaša poprava bude ako pre zradcu. Bez úcty!"