Tajomná - Tri Svety

ÚVOD

„Prišli sme k vám zďaleka a so sebou nesieme nepriateľa."

Čierna Zem,
Benori- Mŕtve hory,
začiatok leta, 6421

Slnko pomaly zapadalo za vysoké hory. Obloha mala červenú farbu, čo u ľudí, ktorí bývali neďaleko, znamenalo, že v túto noc sa stane niečo zlé.
Slnko vystriedal mesiac a celú krajinu pohltila temnota, ktorá bola osvetľovaná žiarivou farbou mesiaca. Mŕtve hory boli strašidelnejšie ako zvyčajne. Na oblohe nebolo vidieť žiadnu hviezdu, za to mesiac bol stále viac žiarivejší. V strede bol biely a po okrajoch až krvavo-červený.
Všade bolo nepríjemné ticho. Ľudia, ktorí bývali neďaleko v meste Benori, utekali do svojich domov, lebo sa báli, že z Mŕtvych hôr zostupujú duchovia dávnych bojovníkov a zabijú každého, kto sa potuluje po ich území.
Avšak traja potulní ľudia prechádzali úzkymi uličkami medzi domami. V žiadnom dome sa nesvietilo. Všetci ľudia buď spali, alebo sa niekde schovávali, lebo mali strach z tejto podivnej a tajomnej noci.
Títo traja spoločníci očividne neverili, že Benori je prekliate mesto a neverili ani na duchov. Tma im znemožňovala výhľad na cestu pred sebou, preto šli pomaly a nehlučne. Mali namierené rovno do srdca hôr.
Túto skupinku tvorila žena, muž a dieťa. Žena mala dlhé čierne vlasy zapletené do vrkoča. Na pleciach mala prehodený tmavý plášť, ktorý jej zakrýval oblečenie, ktoré mala pod ním. Muž bol statný cudzí bojovník. Žena držala v rukách dieťa, ktoré si ticho čosi mrnkalo.
„Prečo museli poslať práve nás s tým prekliatym deckom?! To ho nemohli zabiť hneď na mieste?!" potichu, ale zato nahnevane povedala žena mužovi, ktorý kráčal vedľa nej.
„Tiež si to myslím, ale musíme plniť príkazy našej pani," odpovedal jej muž a uprene sa díval dopredu.
„Aj tak si nemyslím, že tu žijú nejakí duchovia," povedal trocha tichšie.
Zrazu zastal. Nechýbalo veľa a žena by doňho vrazila.
„Čo sa deje, že..." stíchla. Ocitli sa pred úzkou cestičkou medzi dvomi vysokými skalami, ktorá viedla do temnoty hôr. Ženy sa zmocnil strach. Muž stál ako pribitý klincami k zemi.
„Tak poď! Veď si hovoril, že neveríš na duchov," povedala žena. Muž chvíľu váhal, no potom vykročil po cestičke a žena ho nasledovala.
Pocítili chladný závan vetru, ktorý im šiel v ústrety, keď vošli do hôr. Avšak všade bolo ticho. Temné ticho. Obidvaja boli napätí. Každú chvíľu čakali, že ich niečo zasiahne a zabije.
Po dlhej ceste znova zastali. Pred očami im stála obrovská čierna zatvorená brána, ktorú si z diaľky nevšimli.
„Tak a tu naša cesta asi končí!" rozčuľoval sa muž.
Zrazu stíchol, lebo si všimol, že sa v tej temnote niečo hýbe. Žena to zbadala tiež. Na kameni pri bráne sedel chlap, okolo ktorého boli porozhadzované kosti. Bol starý a preto sa musel opierať o palicu.
Muž podišiel pomaly k nemu. „Prepáčte, ale neviete ako..." prestal rozprávať, lebo si všimol, že chlap sediaci na kameni ho ignoruje. Muž sa nahneval. Podišiel k nemu bližšie, aby mu videl do očí. Takmer až prestal dýchať... Chlap, ktorý sedel na kameni pri bráne mal celé oči čierne.
„BRÁNA JE ZATVORENÁ!" povedal chlap zachrípnuto a ani sa nepohol. „BRÁNA JE ZATVORENÁ! POSTAVILI JU MŔTVI A MŔTVI JU AJ STRÁŽIA!" Keď dokončil vetu, spadol tvárou na zem a zomrel, alebo skôr zmizol. Dieťa v ženinom náručí sa začalo smiať. Jeho smiech prehlušoval nekonečné ticho. A i keď sa smialo potichu im to pripadalo, akoby to bol ten najhlučnejší smiech, aký kedy počuli.
Zrazu sa brána otvorila. Pomaly a so škrípaním. Zmocnil sa ich strach. Dieťa sa však neprestávalo smiať - potichu, ale za to strašidelne.
Žena sa ho snažila upokojiť, až sa jej to nakoniec podarilo.
Muž sa pozrel do temnoty za bránou, ale nevidel tam nič. Vytiahol svoj meč a pevne ho držal v rukách. Prekročil prah brány. Žena ho po chvíli nasledovala s veľkými obavami. Tma sa začala miešať s hmlou. To ich však nevydesilo. Pomaly a nehlučne pokračovali v ceste.
Žena sa neustále obzerala dookola, ale v tej hmle nemohla nič vidieť.
Muž znova zastal zvierajúc stále svoj meč.
„Sledujú nás duch..." nestihol vetu dokončiť, lebo čosi ho stiahlo do temnoty. Žena sa zľakla a takmer vykríkla.
Zrazu začula z diaľky krik, ktorý ju poriadne vydesil. Bol to krik človeka, ktorý zápasil proti niekomu, alebo niečomu, no prehral.
V rukách ešte stále držala dieťa. Otočila sa a začala utekať naspäť. Cestu však už nenašla. Nedokázala sa vrátiť. Stratila pojem o čase. Nevedela, či beží na sever alebo na juh. Hmla sa každým jej krokom začala strácať...
Naraz videla všetko normálne. Pred sebou zbadala les. Rozutekala sa k nemu. Niečo však nebolo v poriadku, niečo v tom lese bolo. A čím bola bližšie, tým viac spomaľovala. Na strome v lese niečo viselo. Podišla k tomu bližšie. Oči sa jej naplnili hrôzou. Na strome bol muž, s ktorým cestovala. Jeho oči boli celé čierne, vlasy šedivé a svoj meč mal zapichnutý v hrudi. Bol zabitý vlastnou zbraňou. Cez ústa mal čiernu šatku. Jej mŕtvy spoločník sa ani nepohol. Bol mŕtvy.
Podišla k nemu bližšie.
Muž žmurkol.
Žena vykríkla a rozutekala sa, čo najďalej od toho lesa. Utekala cez neznáme uličky. Dieťa zvierala v rukách.
Zastala, až keď bola dosť ďaleko od lesa. Do očí jej vyhŕkli slzy. Dieťa v jej náručí sa usmievalo.
„Ty prekliate decko! Kvôli tebe tu zomrieme!" zasyčala. Malé nevinné dieťa očividne necítilo žiadny strach. Žena bola nahnevaná, ale zároveň sa aj bála.
Niečo tu nie je v poriadku. Tieto hory sú prekliate. Všetko, čo som videla boli len hrozné výplody mojej fantázie nič viac, nahovárala si v duchu.
Znovu nastalo všade ticho. Počula tlkot svojho srdca. Sadla si a oprela sa o kameň. Bola úplne vyčerpaná a smädná. Točila sa jej hlava. Chcela sa schúliť do klbka a zomrieť.
Ináste zachráň ma. Chcem umrieť, ale nie tu.
Znovu pocítila chladný vetrík a hmla sa postupne šírila až k nej.
Za všetko môžu Nesmrteľní a elfovia!
V hmle sa čosi pohlo. Už jej bolo jedno, čo sa stane aj tak zomrie.
Z hmly sa čosi vynorilo. Bol to človek, ale nie až tak celkom človek. Bol to duch! Mal dlhé biele fúzy a na hlave korunu. V ruke držal dlhý meč.
„Ty!" Ukázal na ňu mečom. „Povedz nám, prečo si tu?! Prečo narušuješ náš pokoj?!" zúril a právom.
Žena sa triasla. Za kráľom duchov stálo celé vojsko ďalších duchov. Takmer splývali s hmlou za nimi.
„Poslala ma za tebou moja kráľovná," povedala roztraseným hlasom.
„Odkiaľ si a ako sa volá tvoja kráľovná?!" spýtal sa duch.
„Nepochádzam odtiaľto. Som zo zeme, ktorá leží za Severným lesom. Mesto, kde žijem sa nazýva Dsôn Balsur. Moja kráľovná Nagsar Ináste ma poslala za vami, aby som vám dala toto dieťa..." pozrela sa naň. „Máte ho zabiť!"
Duch sa spýtavým pohľadom na ňu pozrel.
„Prečo by sme to mali spraviť?"
„Pretože ak to neurobíte, zničí vás aj celý svet! Všetkých ľudí, elfov dokonca aj trpaslíkov!" usmiala sa žena. „Vo vašej zemi bude vládnuť zlo!" dodala. Duch sa nepohol. Hlupák, povedala si žena v duchu.
„Kto vlastne si?! Ten chlap, ktorý bol s tebou nevyzeral ako človek. Čo ste zač?!" opýtal sa podráždene. Žena sa stále usmievala. Cítila akoby jej telom prechádzala neznáma energia, ktorá jej dodávala odvahu a robila ju tým, čím je.
„Nie... My nie sme ľudia. Sme príbuzní elfov, ale nazývame sa inakšie," odvetila. „To dieťa je prekliate! Zničte ho, kým nie je neskoro," nabádala ich. Duch sa na ňu pozrel. Z jeho pohľadu sa nedalo nič vyčítať.
„Nie!" povedal napokon. „Čo to dieťa spravilo, keď je prekliate? Nechcem byť zodpovedný za ďalšiu smrť!" povedal rozhodne. Žena sa zamračila.
„Budete toho ľutovať! Celá zem vás bude preklínať. A vy," ukázala na ducha, „ si budete hovoriť: Mohli sme to zastaviť, keď sme mali príležitosť. To dieťa je spolčené so zlom. Má to v sebe," dokončila rozzúrene vetu. Duch sa znovu ponoril do svojich myšlienok.
A alfovia ovládnu celú zem. Nesmrteľní budú na mňa hrdí.
Položila dieťa vedľa seba na zem a postavila sa. Duch sa jej díval rovno do očí. Všimol si, že jej oči sú celé čierne.
„Tak sme dohod..." Duch jej meč vrazil do srdca skôr, ako stihla dokončiť vetu. Bolo to nečakané a sám nevedel, prečo to urobil. Bolo to akoby niekto viedol jeho ruku.
Žena sa mu pozrela naposledy do očí a povedala: „Alfovia ma pomstia!" Pokúsila sa zlomyseľne usmiať, ale nedokázala to. Spadla na zem a ani sa nepohla.
Dieťa sa znovu začalo smiať. Duch sa naň pozrel.
„Máme ho zabiť kráľ Lagos?" spýtal sa jeden z jeho bojovníkov. Lagos sa pozrel na hory.
„Nie, dnes bolo toho zabíjania dosť! Začína svitať. Musíme sa vrátiť do jaskyne a to dieťa," pozrel na svojho priateľa, „zoberieme so sebou," povedal.
„Pane, čo ak je to dieťa naozaj prekliate? Čo ak mala..."
„Neverím tomu. Neverím elfom s čiernymi očami, ktorí tu prídu a chcú zabiť nevinné dieťa. To dieťa nie je pre nás nebezpečné, lebo my už sme dávno mŕtvi. Ale ani ho tu nemôžeme nechať. Ak je taká možnosť vyhnúť sa vražde, tak ho zoberieme so sebou. Viac o tom nechcem hovoriť! Zostane u nás, kým nebude dosť staré, aby mohlo odísť," odvetil. Jeho priateľ sa naň pozrel.
„A kto sa oň bude starať? Ako sa bude volať? Však ani nevieme, čo je zač!" hovoril ďalej duch. Nerozumel tomu, čo chcel jeho kráľ dokázať tým, že si nechá to dieťa. Aký mal s ním plán?
Lagos ho chytil za plece. „Bude sa oň starať Véneä. A meno," zamyslel sa, „vymyslí mu ho ona, neboj sa. Viac sa o to nestaraj. Dobre?"
Duch prikývol.
Lagos sa pousmial otočil sa a zmizol v hmle. Jeho vojsko ho nasledovalo.
Slnko pomaly, ale isto vychádzalo nad hory. Bol čas vrátiť sa späť.