Tajomná - Tri Svety

8. KAPITOLA

„Kráľ sa mi klania..."

Čierna Zem,
Sivilla - 5 míľ od Bonare
začiatok leta, 6441

Andora bola zničená. Už dva dni takmer nič nepila. Myslela si, že ak okamžite nenájde vodu asi zomrie.
Keď už bola na pokraji síl sadla si pod jeden strom, ktorý bol neďaleko od cestičky, po ktorej teraz kráčala. Chvíľu pod ním len tak sedela a užívala si jeho tieň, až kým ju nenapadlo, že v kapsičke, ktorú má zo sebou má knihu.
Okamžite ju našla a vybrala z tašky. Napadlo ju, že ak je v tej knihe spísané všetko o Čiernej Zemi, tak tam musí byť aj mapa! Hneď prelistovala celú knihu. Mapu našla až na konci. Písmenká sa jej zdali nezreteľné až nečitateľné. Andora sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na písmená lepšie. Teraz ich už videla normálne.
Nachádzam sa asi niekde tu! Ukázala prstom na miesto, ktoré sa nachádzalo medzi hlavným mestom Sivilli a Kráľovským lesom.
Takže neďaleko odtiaľto sa nachádza Aralské jazero. Dúfam, že tam nikto nebude... S námahou sa postavila Andora zo zeme. Chvíľu stála pod stromom.
Zrazu v diaľke niečo zazrela... Niečo k nej letelo. Bolo to čierne a obrovské. Andora sa okamžite pritisla ku stromu. Teraz nemala silu ani náladu s niekým bojovať.
Keď sa to k nej priblížilo Andora videla, že to nie je žiadny nepriateľ ani elf, ktorý by ju hľadal. Boli to čierne obrovské vtáky, ktoré nevyzerali nejako nepriateľsky. Jeden z vtákov opustil skupinu a prilietol na strom, pod ktorým sa skrývala Andora.
Bol oveľa väčší, ako Andora čakala. Zobák mal zahnutý nadol a namiesto oka jazvu. Čerstvú jazvu. Andora sa pritisla k stromu ešte tesnejšie, keď si všimla, že vták má okolo pazúrov čerstvé mäso, ktoré nevyzeralo ako mäso zo zvieraťa. Andore bolo z toho zle až takmer odpadla.
Vták sa pozrel doprava, doľava a potom odletel. Andora si vydýchla a keď boli tie monštrá už dosť ďaleko z posledných síl sa rozutekala smerom k jazeru, ktoré sa nachádzalo neďaleko. Cestou sa neustále obzerala okolo seba.
Najprv elfovia potom monštrá z neba... bola to vlastne chyba, že som opustila Benori? Ninqie jej v liste povedala, že sa má ísť skryť do Mŕtvych hôr. Andora tam však ísť nechcela. Jej cieľom bolo ísť, čo najďalej od nepriateľov a vojen.
Podľa mapy, ktorá sa nachádzala v knihe si to namierila smerom ku Čiernemu lesu.

♦ ♦ ♦

Bol už večer a Andora bola na pokraji síl, keď došla k jazeru. Nebolo to jazierko, ako čakala. Bolo to obrovské jazero, ktoré malo najmenej sto elfských krokov.
Andora sa k nemu s radosťou naklonila a do rúk si nabrala vodu.
Keby som si len zobrala z Kráľovského lesa nejaký vak... rozmýšľala potichu Andora. Keď sa konečne napila do sýtosti rozhodla sa, že to tu trochu preskúma. Ešte sa ani poriadne nepostavila zo zeme videla, ako vľavo od nej pri brehu jazera niekto stál. Bol dosť ďaleko a tak Andora nemohla usúdiť, čo je zač. Avšak podľa jeho postavy a držania tela vedela, že to nie je elf. Táto bytosť bola oveľa svalnatejšia a nižšia ako elf.
Možno je to človek. Andora vedela, ako sa správať k človeku alebo, ako sa s ním vlastne rozprávať. Skúsenosti nabrala v Mŕtvych horách pri duchoch.
Bytosť ju zbadala tiež a teraz sa k nej s mečom blížila. Andora mala na hlave kapucňu a tak protivník, takisto ako ona, nemohol určiť, čo je za stvorenie. Andora sa postavila. Odhrnula si plášť a spoza opasku vytiahla svoj meč, ktorý si niesla z Benori. Jej protivník držal meč v obidvoch rukách zatiaľ, čo ona iba v jednej.
Blížili sa k sebe pomaly, ale isto.
„Nechcem ti ublížiť cudzinec! Ukáž svoju tvár!" vyzval ju neznámy, keď už boli len sedem krokov od seba.
On nechce ublížiť mne? zasmiala sa Andora.
„Ako ti môžem dôverovať? V tejto dobe nedôveruje nikto nikomu," odpovedala mu. Cudzinec prikývol.
„Máš pravdu," povedal a dal si dole svoju kapucňu. „Moje meno je Alborg a pochádzam zo Severu." Ukázal na ňu mečom.
Človek... živý človek, zasmiala sa. Potom si aj ona dala dole kapucňu. Alborg bol zarazený.
„Elfka?" Andora nepreukázala žiadny cit.
„Tak celkom," povedala nakoniec.
Alborg sa jej uklonil. Andora nechápala toto gesto a teraz sa naňho zmätene pozerala.
„Odpusť mi moje nezdvorilé chovanie," začal sa ospravedlňovať. „Už sa..." Chcel ešte niečo povedať, ale Andora zdvihla ruku a utíšila ho.
„Toľko úcty netreba. Som len obyčajná elfka," povedala lebo Alborg bol trochu zmätený, že ho zastavila.
„Vyzeráš, ako keby si bola na úteku," povedal, keď sa spamätal. Andora sa usmiala.
„Máš dobrý odhad. A neuhádneš pred kým," vyzvala ho. Alborg sa zamyslel. Nakoniec pokrčil plecami.
„Pred svojimi druhmi," povedala zamyslene.
„A kde utekáš?" znova sa opýtal Alborg. Andora chvíľu mlčala, no potom sa usmiala lebo si spomenula, že to isté robievali aj Temní elfovia. Bola bez nich deň a už jej chýbali.
„Neviem..." povedala nakoniec. Chvíľu len tak stáli a mlčali.
„Tak môžeš ísť so mnou. Bola by pre mňa veľká..." zarazil sa a usmial sa.
„A kde cestuješ?" opýtala sa tentoraz Andora.
„Ku elfom do Čierneho lesa. Potrebujem ich pomoc," povedal. Andora sa znova zamyslela. Bolo by dobré keby mu robila doprovod? Veď sa chcela elfom vyhnúť.
„Pôjdem tým smerom, ale ku elfom nepôjdem. Vieš nemáme moc dobré vzťahy medzi sebou," povedala. Alborg prikývol a ďalej sa už nič nevypytoval.