Tajomná - Tri Svety

17. KAPITOLA

„Je na čase spojiť sa aj s tými, ktorých nepovažujeme za priateľov."

Čierna Zem,
Eloret t- Osamelé hory,
leto, 6441

Dlhé čakanie ho privádzalo k šialenstvu. Kráľovstvo trpaslíkov už veľmi dlho čakalo na Nepriateľa. Ale nie vtom dobrom samozrejme. Trpaslíci boli spravodlivý národ, ktorý bojoval za dobro, až do posledného dychu...
Lenže Nepriateľ sa ešte neukázal. Nikto nevedel, čo On teraz plánuje. Všetci len trpezlivo čakali. Čakali na boj... alebo skôr na záchranu.
Pre trpaslíkov bola v tomto období záchrana v podobe smrti. Niektorí z trpaslíkov už toto dlhé čakanie neuniesli a zabili sa sami. Ostatní trpaslíci to brali ako normálnu vec...
Ale pravda bola iná. Títo trpaslíci boli zbabelí a mali strach, lenže národy trpaslíkov sú až moc pyšné, aby si to priznali. Vedeli to všetci, ale na svojich zbabelých priateľov nechceli hádzať špinu.
Osamelé hory boli, ako vždy pokojné miesto, i keď veľmi strašidelné a mohutné. Ale najstrašidelnejšie neboli. V strede týchto hôr sa týčila pevnosť. Táto pevnosť bola vrcholom hrdosti trpaslíkov a v žiadnom prípade sa jej nechceli vzdať.
Gord, kráľ trpaslíkov nehybne stál pred obrovským oknom vo veľkej sieni. Jeho pohľad blúdil po Osamelých horách a pritom bol myšlienkami úplne na inom mieste. Na mieste, kde kedysi žil... v Dračích horách.
Bolo to pred nedávnom, keď tam ešte žil spolu so svojou manželkou a dvomi malými deťmi. Tam bol pôvod trpasličej ríše, kým neprišiel Nepriateľ.
Vtedy vypukla prvá vojna...
Vtedy sa začalo toto bláznovstvo...
Vtedy sa on, kráľ trpaslíkov, pozeral do očí smrti a nezomrel... Vtedy prišiel o svoju manželku...
Vojna trvala tri roky, kým Nepriateľ nezničil pevnosť, kde žili trpaslíci. Pevnosť sa jednoducho prepadla pod zem a s ňou vyše tritisíc trpaslíkov... a medzi nimi bola aj jeho manželka.
Gord to už nevydržal a odišiel spolu so svojimi dvoma synmi a s ostatnými trpaslíkmi hľadať nový domov...
Lenže ako dni plynuli jedla bolo stále menej a menej až nakoniec trpaslíci nemali, čo jesť. Toto bola tá najhoršia a najťažšia skúška pre trpaslíkov. Zomrieť od hladu bola tá najhoršia smrť, akú si trpaslík dokázal predstaviť.
Jeho deti zomierali a Gord mal nakoniec trochu jedla už len pre jedného z nich. Musel si vybrať, ktorého zachráni a ktorého nechá zomrieť. Bolo to to najhoršie, čo musel urobiť za celý svoj život. Jeho starší syn mal byť po jeho smrti kráľom... jeho mladší syn by bol iba jeho zástupcom, alebo nikým. Keby jeho starší syn zomrel, mladší by nemohol byť kráľom. Také boli pravidlá. Tým pádom by sa kráľom stal Gordov zástupca.
Gord sa rozhodol, že dá prednosť svojmu staršiemu synovi. O tri dni neskôr mu zomrel mladší syn... ale to nebolo jediné. Skôr, ako jeho mladší syn zomrel, Gordovi povedal: „Je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, čo je mimo našu moc. Nemyslel si to zle... odpúšťam ti..." Vtedy sa Gord vzdialil z tábora a dva týždne žil mimo svojich ľudí.
Keď sa vrátil do tábora trpaslíci ho vítali so slzami v očiach a s úsmevom na perách. Ale keď sa spýtal, kde je jeho posledný žijúci syn, nikto mu nechcel odpovedať. Nakoniec mu jeho najlepší kamarát trpaslík Belegost povedal, že zomrel. Toto bola pre Gorda, ako dvojitá facka.
Keď sa dostali do Osamelých hôr so smrťou svojej manželky a synov sa zmieril. Už je to vyše sedem rokov. Gord pochopil, že smútkom nič nenapraví a pre jeho poddaných bolo najlepšie mať v tejto dobe sebavedomého kráľa...
...ale načo im bol kráľ, keď aj tak si ich každú chvíľu mohol podrobiť Nepriateľ?
„Nemal by si rozmýšľať nad tým, čo sa stane," prerušil jeho myšlienky hlboký hlas. Gord sa otočil a zadíval sa do známej tváre trpaslíka.
„Hovoríš mi to už sedem rokov. Kedy s tým konečne skončíš?" usmial sa Gord na trpaslíka. Trpaslík k nemu podišiel bližšie.
„Keď začneš uvažovať nad tým, čo je potrebné v prítomnosti. Nemal by si sa teraz v tejto ťažkej chvíli zaťažovať budúcnosťou, lebo tá je už tu." Gord sa naň ho zarazene pozrel.
„Ako to myslíš? Chceš tým povedať, že Nepriateľ vyšiel z tejto vojny ako víťaz?" opýtal sa Gord. Trpaslík pokrútil hlavou.
„Nie, chcem tým povedať presný opak. Nádej ešte je..."
„V kom? V tých zbabelých ľuďoch, ktorí sa vzdávajú bez boja?!" prerušil trpaslíka Gord.
„Možno aj v tých, ľuďom predsa patrí budúcnosť, ale naša nádej je hlavne v elfoch," povedal vážnejšie. Gord sa musel zasmiať.
„Tie namyslené bytosti nepohnú ani prstom. Radšej odídu z tejto krajiny, akoby bojovali," povedal Gord.
„Tak potom je to na nás," usmial sa trpaslík.
Gord sa znovu otočil ku obrovskému oknu.
Zrazu k nemu došiel hluk... hlasy trpaslíkov. Znovu sa odvrátil od okna a zmätene sa pozrel na svojho najlepšieho priateľa. Ten len pokrčil plecami. Gord si povzdychol a krátkymi rýchlymi krokmi prešiel ku obrovským dverám.
Dvere sa otvorili a Gord videl zmätok vojakov na chodbe. Všade sa to nimi hemžilo.
„Čo sa stalo?" zastavil jeho priateľ jedného z trpaslíkov. Vojak sa uklonil.
„Niekto je pred bránou, veliteľ Belegost!" povedal zadýchame. Belegost sa naňho chladne pozrel.
„Kto?!" povedal hlasnejšie, aby prekričal zvuk trpasličieho brnenia, ktoré stále do seba narážalo.
„Neviem..." Belegost s Gordom neváhali. Gord pustil vojaka a smeroval von z pevnosti, pred bránu. Gord ho nasledoval.
Spolu prešli niekoľkými kamennými chodbami, až sa dostali na koniec. Tam pred nimi dvaja trpaslíci s dlhými na červeno sfarbenými fúzmi otvorili bránu, ktorá viedla von.
Ako prvé si Gord všimol lukostrelcov, ktorí stáli na múre, ktorým bola ohradená celá pevnosť.
Všetci mierili na niekoho, kto stál za bránou.
Belegost podišiel, čo najbližšie k bráne a Gord ho nasledoval. Zrazu uvidel tri postavy, no nebol si istý, kto to je.
Belegost sa dostal pred malé vojsko, ktoré stálo pred bránou. Gord ostal trochu za ním, tak aby nemali naňho nepriatelia výhľad.
„Kto ste?!" začul, ako zvolal Belegost drsne.
„Chceme hovoriť s kráľom trpaslíkov," odpovedal mu mužský hlas. Kráľ sa predral dopredu ku Belegostovi.
„Ja som kráľ! Čo žiadate?!" odpovedal mu Gord. Zrazu si všimol, že pred bránou stoja dvaja elfovia a jeden človek. Zarazil sa.
„Potrebujeme s vami hovoriť, osamote," zakričal naňho elf.
„Ako máme vedieť, že nie ste žiadni zvedovia?" povedal namiesto neho Belegost.
Elfka držala v rukách toho človeka. Nevyzeral byť na tom nejako dobre. Bol bledý.
Elfka pohľadom privolala k sebe asi o pol hlavy vyššieho elfa. Elf k nej prišiel bližšie a ona mu prenechala svoje miesto pri človekovi. Potom elfka prišla bližšie k bráne. Zastala, až keď stála pár centimetrov od Belegosta. Belegost jej bol po bradu. Elfka sa chvíľu zahľadela do jeho očí, no potom od neho odstúpila a prišla ku Gordovi.
„Náš priateľ potrebuje vašu pomoc a my sme tu prišli na rozkaz kráľa Arna, kráľa elfov, ktorý sa teraz nachádza spolu s ostatnými v ríši Samui," povedala elfka potichu. Jej oči mali hnedú farbu, ale aj cez jej chladný výraz boli nežné a dobrosrdečné. I keď z pohľadu elfov sa ťažko dalo vyčítať, táto elfka vyzerala byť otvorená osoba.
„Viem, v tejto dobe sa nedá nikomu veriť. Ani elfovia predsa nie sú najčistejšie a najdokonalejšie stvorenia, pretože existuje niekto, kto ich stvoril a ten niekto je dokonalá bytosť.
Aj my, elfovia raz začas potrebujeme pomoc, takisto ako vy. Nenechajme sa v nebezpečenstve len kvôli naším vzťahom.
Teraz nadišla doba, kedy sa stará prísaha opäť obnoví."