Tajomná - Tri Svety

1. KAPITOLA

„Začínam žiť!"

Čierna Zem,
Benori- Mŕtve hory,
koniec jari, 6441

Jarné slnečné lúče sa predierali pomedzi konáre stromov. V lese vládlo ticho, ktoré občas narušil štebot vtákov.
Andora sedela pod jedným vysokým stromom a všetko počúvala. Všetky jej myšlienky na minulosť išli stranou, teraz si užívala prítomnosť živých. V jaskyni sa cítila moc uzavreto. Mala rada prírodu a voľnosť. Keď prišla prvýkrát ku duchom, nevedela odkiaľ je a ani kto sú jej rodičia. Od svojho detstva vyrastala medzi duchmi, ktorí sa o ňu starali, učili ju bojovať a strieľať z luku. Mala ich celkom rada.
Obzvlášť mala rada Lagosa, ktorý ju zachránil pred smrťou a Véneäu jeho dcéru, ktorá sa o ňu starala.
Andora sa postavila. Je na čase ísť domov. Takmer každé ráno chodievala do tohto lesa usporiadať si myšlienky.
Keď došla na koniec lesa, už nepočula žiadny zvuk. Pozrela sa poslednýkrát na les a potom sa vydala na cestu späť.
Netrvalo dlho a ocitla sa pred veľkou čiernou bránou. Vyzerala dosť strašidelne. Andora sa tým neobťažovala a pokračovala v ceste. Po chvíľke už kráčala popri čiernych skalách, až sa nakoniec dostala pred vstup do jaskyne.
Keď vstúpila dnu, všade bolo ticho. Andora sa tým moc nezaoberala, pretože vedela, že duchovia tak zavčasu ešte nepracujú.
Idem včas, pomyslela si spokojne. Pokračovala v ceste rovno do svojej izby. Nehlučne išla cez úzku chodbičku, až sa napokon dostala do svoje malej izbičky.
V izbe mala len posteľ a oblečenie. Viac ani nepotrebovala. Bola rada, že má kde bývať. Posteľ bola z dreva. Aby sa jej lepšie spalo nazbierala si listy a spávala na nich. Ako prikrývka jej slúžila plachta. Nevedela odkiaľ duchovia zobrali plachtu, ale popravde jej to bolo jedno.
Sadla si na posteľ. Jej myšlienky neraz, ako aj teraz, zablúdili k elfom a zemi, ktorá je za horami. Véneä jej o tom čosi povedala, ale to jej nestačilo. Jej zvedavosť bola obrovská. Véneä jej hovorila o lesoch, ktoré sú oveľa väčšie ako ten, ktorý je tu v horách. Ale o elfoch nevravievala takmer nič. Andora sa rozhodla, že sa jej na to neskôr spýta. Vždy chcela vidieť niekoho kto sa jej podobal. Chcela vedieť o všetkých zvykoch a o ich umení. Duchovia jej nič z toho dať nemohli, pretože oni sami boli len ľudia.
Niekto jej zaklopal na dvere a vytrhol ju tak z myšlienok. Postavila sa a šla otvoriť. Za dverami stála Véneä.
„Zase si bola v lese, však?" milo sa spýtala. Na jej tvári neboli žiadne výčitky. Vedela, že lesy ju veľmi priťahujú a že sa v nich cíti ako doma.
Andora prikývla a pustila ju dnu. Véneä si sadla na jej posteľ. Vyzerala dosť ustarane. Andora si to nevšimla. Musím sa jej to spýtať. Teraz, alebo nikdy.
„Véneä?" oslovila ju Andora. Véneä sa na ňu pozrela spýtavým pohľadom. Andora sa nadýchla a povedala: „ Povedz mi niečo o elfoch." Véneä sa usmiala a sklopila hlavu. Andoru to dosť zaskočilo. Stalo sa jej niečo? Žeby jej elfovia nejako ublížili? Andora sa nad tou poslednou otázkou v duchu zasmiala. Nezmysel. Elfovia sú predsa mierumilovní, povedala si napokon.
Véneä sa jej pozrela znova do očí. „Vieš, Andora..." začala, „pravdou je, že ja, ako aj väčšina duchov tu v Mŕtvych horách, nič o elfoch nevieme," dokončila. Andora bola zaskočená. „Ako to, že ty dcéra kráľa Samui, nevieš o elfoch nič?" zaskočená pozrela na Véneäu.
„Bývalého kráľa Samui," opravila ju Véneä. „Vieš kráľovstvo Samui je veľké. Je tam Severný les, kde kedysi žili elfovia." odmlčala sa. Andora si sadla k nej.
„Prečo tam už nežijú?" opýtala sa.
„Ten les pretínajú na dve polovice hory- Dračie hory. Na východnej strane žili kedysi elfovia, kým ich odtiaľ nevyhnali škreti zo Západu. Elfovia sa potom presťahovali do Kráľovského a Čierneho lesa. Tých elfov nazývali Severní elfovia. Teraz ich existuje, len málo. Od vtedy, ako odišli zo Severného lesa, hlavné mesto Samui- Dárien napádali škreti," povedala Véneä potichu.
„To si čítala v knihách?" opatrne sa opýtala Andora. Véneä pokrútila hlavou.
„Nie, ja som to žila. Bolo to niečo hrozné. V tej bitke som prišla o otca. O našu poslednú nádej. Všetci duchovia, ktorí sme tu v Benori, sme padli v bitke za svoju vlasť. Nakoniec Dárien padol do rúk nepriateľom. Tí, ktorí prežili neskôr umreli kvôli svojím poraneniam," povedala ustarane.
Andoru napadla zaujímavá a však dôležitá otázka.
„Pomáhal vám niekto z vedľajších krajín? Ako zo Sivilli alebo Eloretu?" vyhŕkla. Na Véneäinej tvári sa zjavil neurčitý výraz. Andora nedokázala povedať na čo teraz Véneä myslí.
„Nie..." povedala nakoniec. „Nie, nikto." Andora sa zamračila.
„Ako to, že..."
„Nie, nechcem o tom rozprávať, Andora!" skočila jej do reči Véneä. Andora tomu rozumela. Nikto by nechcel rozprávať o tom ako prehral.
„Skoro, by som zabudla, prečo som prišla," veselšie povedala Véneä. „Lagos sa chce s tebou o niečom porozprávať." Andora nadvihla obočie.
„Samozrejme teraz hneď, aby si mala viac času na rozmýšľanie," usmiala sa Véneä.
„Tak poď už, aj tak som ti povedala toho veľa," zakončila Véneä a odišla z miestnosti. Andora ju hneď nasledovala. Potichu išli cez chodbičku, až sa nakoniec dostali do veľkej miestnosti, kde viedli aj ostatné chodby.
Véneä zamierila do tej najširšej. Aj tam vládlo ticho.
Keď sa dostali až nakoniec chodby Véneä otvorila dvere.
„Ja už ďalej nejdem, musím sa vrátiť späť," povedala a zmizla v tme. Andora sa otočila a vošla dnu.
„Vítaj, Andora!" ozvalo sa odkiaľ si. Z tieňa vyšiel duch. Vyzeral majestátne.
„Ďakujem. Dal si ma zavolať. Stalo sa niečo?" nechcela to dlhšie naťahovať a šla rovno k veci. Lagos sa usmial.
„Nie nič sa nestalo. Chcel som iba s tebou hovoriť o tvojej budúcnosti. Už si podľa mňa dosť stará na to, aby si sa rozhodla, kde chceš patriť, spoznať viac elfov. My ti však nemôžeme nič z tohto ponúknuť," odmlčal sa. Andora pozorne počúvala. „Preto som sa rozhodol, že odídeš za elfmi," dokončil.
Andoru to dosť prekvapilo. Vždy chcela spoznať niekoho, kto sa jej podobá, ale na druhej strane tu chcela ostať.
„Samozrejme môžeš si to ešte rozmyslieť."
Andora prikývla.
„Je to od vás veľmi milé, že mi ponúkate tak veľa možností. Za to som vám až do smrti vďačná," usmiala sa. „Ale neviem či chcem odísť," dodala.
Lagos ju chápal. Vytvorila si k nemu a k jeho dcére určitý vzťah, ale zmena je život. On ani Véneä tu nebudú večne.
„Máš čas rozmysli si to," povedal nakoniec. Andora prikývla uklonila sa a odišla. Lagos jej povedala, že má nad tým porozmýšľať, preto sa rozhodla, že pôjde do lesa.
V jaskyni bolo ešte stále ticho. Dokonca už cestou nestretla ani Véneäu.
Keď vyšla von z jaskyne šla smerom k čiernej bráne. Bola zatvorená. Prešla okolo nej, až sa nakoniec dostala k lesu. Bol jej dôverne známy. Keď bola niekde v strede sadla si k stromu, pri ktorom sedávala vždy.
Nechcela myslieť na elfov, chcela len počúvať zvuky prírody. Ale nešlo to. Nakoniec sa zahĺbila do svojich myšlienok.
Nechcem odísť... mám to tu rada je tu ticho, pokoj... Ale na druhej strane nie sú to len výhovorky? Čo ak mám strach zo zeme za horami? Nie, môj sen bol, že raz odídem. Ale kde? Som na toto všetko pripravená? Čo ak ma vlastne elfovia nezoberú medzi seba? Čo ak nie som elfka? Čo ak...
ANDORA! Počula ako ju niekto volá. Postavila sa a v rukách držala luk, ktorý si zo sebou vzala. Nevidela nikoho. Zvláštne. Znova sa posadila a zavrela oči.
ANDORA! Znova to počula. Otvorila oči. Kto tam asi je? vravela si v duchu. Ten hlas nikdy nepočula, ale predsa jej bol dôverne známy.
ANDORA. Počula to tretí krát. Že by som sa zbláznila?
MÁŠ STRACH... Andora sa zamračila. Strach a z čoho? Nikdy necítila strach. Prečo by ho mala cítiť práve teraz?
MÁŠ STRACH Z TIEŇOV, KTORÉ SÚ ZA TÝMI TO HORAMI. Andora zbledla.
NEPATRÍŠ SEM!
Tak kde potom patrím? Andora mala slzy na krajíčku. Ešte nikto s ňou nehovoril o tom, čo má robiť a kto vlastne je.
TO MUSÍŠ ZISTIŤ SAMA, ANDORA. Andora to už neudržala a začala plakať.
„Neviem či som na to pripravená..." pošepkala.
NEČAKAJ! SPRÁVNY ČAS NIKDY NEPR... Hlas stále viac slabol až nakoniec ho už nebolo počuť.
Andora nepočula zvyšok, ale vedela, čo tým chcel ten hlas povedať. Teraz, alebo nikdy!

♦ ♦ ♦

Keď slnko zapadalo za vysoké hory Andora sa rozhodla, že sa vráti späť. Bola rozhodnutá. Prvýkrát vo svojom živote sa musela rozhodnúť.
Keď bola takmer pred jaskyňou začala si uvedomovať veci, ktoré si vždy nahovárala a ktoré boli klamstvá.
Nemala to tu rada. Ani náhodou. Neznášala ticho, aj keď občas sa v ňom dobre rozmýšľalo.
Keď vošla dnu všade navôkol boli duchovia. Všetci sa na ňu pozreli a hneď potom pokračovali v tom, čo robili.
Andora si to nevšímala a pokračovala v ceste rovno ku ich kráľovi. Cestou stretla Véneäu, ktorá sa s niekým rozprávala.
Keď si ju Véneä všimla zakývala jej. Andora sa na ňu usmiala a pokračovala v ceste, až sa nakoniec dostala pred dvere do veľkej miestnosti, kde bola ráno. Dvere sa sami otvorili a Andora vstúpila dnu.
V miestnosti stál Lagos s nejakým duchom. Duch mu čosi pošepkal do ucha. Keď to Lagos počul usmial sa.
„Konečne. To je naša príležitosť odtiaľto odísť," povedal Lagos. Andora sa na nich spýtavo pozrela.
„Aká príležitosť? Vy odchádzate?" opýtala sa napokon. Až teraz si ju Lagos všimol.
„Andora ty už si tu?" začal zahovárať.
„Áno už som tu... Vy chcete odísť?" chcela vedieť Andora.
Lagos si vzdychol a poslal preč ducha, ktorý bol pri ňom. Andora sa stále pozerala na Lagosa spýtavým pohľadom.
„Vieš, Andora..." začal, „ani my tu nemôžeme byť navždy. Každý z nás raz musí umrieť. A pre nás to platí tiež. Možno som duch, ale kedysi som bol normálny človek, ktorého osud bol skon," povedal Lagos. Andora pozorne počúvala.
„Ako ste sa stal duchom?" spýtala sa opatrne. Lagos sa nadýchol.
„Kedysi dávno, keď som bol ešte človek, som zložil jednu prísahu, ktorá sa týkala spojenectva v bitkách," odmlčal sa. Andora to už nevydržala.
„Vy ste ju porušil?" opýtal sa rýchlo. Lagos prikývol. „A čo sa potom stalo?" pýtala sa Andora neprestajne ďalej. Lagos chvíľu mlčal.
„Vypukla bitka o Kráľovský les kde žijú elfovia. Na pomoc im prišli všetci kráľovia a kráľovné tejto zeme okrem nás. Dokonca aj trpaslíci im prišli pomôcť a to sú s elfmi dávni nepriatelia," povedal jej. Andora to nechápala.
„Prečo ste tam neprišli?" bola zvedavá. Lagos sa na ňu pozrel.
„Pretože predtým sme utrpeli veľké straty a ja som nechcel prísť o viac vojakov," povedal. Andoru to zaskočilo.
„To je nespravodlivé. Však aj tak boli v presile, načo vás potom potrebovali?" povedala Andora a ani si nevšimla ako moc sa Lagos o tom nechce rozprávať. Lagos mlčal.
Žeby mi klamal? Tak, ale prečo sa potom stali duchovia, keď nič zlé nespravili. Stačilo sa ospravedlniť...či? rozmýšľala Andora.
„Neviem načo nás potrebovali..." znova mlčal. Andora teraz vedela, že jej klame, ale nepovedala mu to. Chcela to počuť od neho.
„A kde vlastne chcete odísť?" prerušila ticho Andora. Lagos sa usmial.
„No predsa tam, kde každý človek keď zomrie. Tam, kde budem mať pokoj od vojen a nepriateľstiev. Ku Palandiell," povedal veselšie. Andora znova naňho nechápavo pozrela.
„Palandiell?" Lagos sa znova usmial.
„Palandiell je bohyňa ľudí..."začal. Andora nikdy nepočula o bohoch, akých uctievali v tejto zemi. Zaujalo ju to a tak nechcela Lagosa prerušiť v rozprávaní.
„...na svete je, ale viac bohov. Každý z týchto bohov niečo stvoril. Napríklad Vraccas, to je boh trpaslíkov, pretože ich stvoril z kameňa." Andora ešte nikdy nepočula také divné avšak veľmi zastrašujúce mená. Chcela vedieť viac o týchto stvoreniach, ktorých si všetci vážia, až zabudla na to, načo tu v skutočnosti je.
„Elfovia majú bohyňu, ktorá sa volá Sitallia. Legenda hovorí, že elfov stvorila z čistej hliny a rannej rosy. A nakoniec je tu ešte jeden boh, ktorého poznám a to je Tion."
Keď to vyslovil znelo to dosť strašidelne.
„Tion je boh zla. Všetkých škretov a neviem ešte akých oblúd." Andora bez dychu počúvala. Znelo to zaujímavo, ale neverila tomu. Možno bola elfka, ale meno Sitallia jej nič nehovorilo.
„Myslíš si, že existuje viac bohov?" opýtala sa mysliac trochu aj na seba, pretože aj ona chcela mať istotu, že je niekto kto ju stvoril. Vedela však, že Sitallia to nebola, pretože už len k tomu menu necítila nič. Všetko sa jej zdalo ako vymyslené. Ako niečo, čo nikdy neexistovalo a ani nebude existovať.
Lagos pokrútil hlavou.
„Neviem ešte nikdy som nepočul o iných menách," zamyslel sa.
„Možno niekde za touto krajinou existujú tvory, ktoré uznávajú iných bohov, ako my," povedal zamyslene.
Za touto krajinou... nová zem... nový bohovia... nové tvory... Vtom momente si Andora len potvrdila, že celý tento jej život pri duchoch bola len strata času. Za týmito horami ju čakalo niečo nové... Niečo, čo ešte nikdy nezažila. Všetko toto ju to priam až volalo k sebe.
„Tak čo, už si sa rozhodla?" vytrhol ju z rozmýšľania Lagos. Andora sa naňho pozrel.
„Áno, už som sa rozhodla!" povedala odhodlane. Lagos si všimol nadšenie v jej tvári. Vedel, čo to znamená... Andora dospela a je rozhodnutá odísť.