Tajomná - Tri Svety

2.KAPITOLA

„Pokiaľ nie si so mnou, si proti mne."

Čierna Zem,
Sivilla- Kráľovský les, (Strieborná pevnosť)
koniec jari, 6441

Slnko zakryli šedé mraky a svetlo vystriedala tma. Každú chvíľu malo pršať.
Arne to neprekážalo a tak sa prechádzala po záhrade. Bola elfka a preto mala rada každú chvíľku strávenú v prírode. Záhrada, v ktorej sa práve nachádzala, bola obrovská. Všade sa nachádzali kvety a stromy. Každý kvet mal inú farbu a to záhradke dodávalo farebný vzhľad. Elfovia milovali prírodu a toto tomu nasvedčovalo.
Za záhradou sa nachádzal už iba les, ktorý bol takisto obrovský, a na konci tohto lesa bola obrovská priepasť. Elfovia, ktorí žili v tomto lese prezývanom Kráľovský les, si postavili svoju pevnosť uprostred. Tejto pevnosti dali elfovia názov Strieborná pevnosť. Túto pevnosť postavila, aspoň ako sa hovorí v jednej legende Sitallia - čo je bohyňa elfov, pre nich ako dar za to, že zničili škretov a iné nepriateľské tvory, ktoré tu kedysi dávno žili. Avšak legenda ďalej hovorí, že ak sa tu stane, čo i len jedna zrada, tak Strieborná pevnosť upadne do hlbín temnoty spolu s tými, ktorí sa zrady dopustili.
Väčšina ľudí a elfov z iných krajín, ako napríklad z Čierneho lesa, hovorí na túto pevnosť, že nemá dobrú strategickú polohu. A to aj napriek tomu, že ani raz nepadla pred nájazdmi škretov. Títo elfovia však nikdy nepremýšľali nad ich slovami, pretože vedeli, že by to ich bohyňa nedopustila.
A však Arne mala plnú hlavu takýchto myšlienok a pochybností, ale ani jednu z nich nepovedala svojmu bratovi, lebo nechcela, aby ju z niečoho podozrieval. Všetky tieto jej myšlienky sa jej už dlho protivili a chcela sa ich, čo najrýchlejšie zbaviť.
Odvtedy, ako jej zomreli rodičia v boji za Fjorský les, nastúpil na ich mesto jej brat. Vtedy sa jej začali tvoriť v hlave takéto myšlienky. Ale nie kvôli týmto myšlienkam chodila do tejto záhrady. Veľa pochybností mala hlavne kvôli územiu, ktoré sa nachádzalo za Dračími horami...
Táto zem kedysi dávno padla a teraz sa tam usídlilo Zlo, ako aj v Severnom lese. Odvtedy, ako tam prišiel Nepriateľ padalo jedno mesto za druhým. Ľudia, ktorí tam kedysi žili a utiekli, čo sa podarilo len niekoľkým jedincom, nazvali tú zem - Ohnivá Ríša.
Povesti hovoria, že Nepriateľ prišiel z Juhu spolu s armádou škretov a rozhodol sa, že najprv napadne krajiny, ktorú sú za Dračími horami.
Keď dobýjal krajinu Benori narazil tam na odpor. Na odpor nie ľudí, ale duchov, ktorý ho porazili. Po niekoľkých rokoch to Nepriateľ vzdal a usídlil sa v Utigarde v hlavnom meste Ohnivej Ríše. Neskôr začal dobýjať Fjorský les, kde žili elfovia. Vtedy tam prišli na pomoc jej rodičia a zomreli v boji spolu so všetkými elfmi, ktorí tam vtedy boli.
Ľudia začali volať tento les Tichý les, pretože tam vládlo desivé ticho, ktoré nepriateľov Nepriateľa ovládlo a potom zomreli. Doteraz nikto nevie ako zomreli. Hovorí sa, že ich tam napadli duchovia z Benori, ktorí sa spolčili s Nepriateľom. Ďalší hovoria o kliatbe, ktorú tam zoslala Sitallia ako pomstu.
Arne tomu neverila.
Cítila sa v bezpečí. Myslela, že škreti by sa neodvážili prejsť cez Dračie hory až k nim. Vedela, že v Dračích horách žijú tvory, ktoré sa podobajú ľuďom, ibaže sú iní... úplne iní.
V dedinách v Siville sa hovorilo, že Nepriateľ to vzdal a odišiel. Ani tomu Arne neverila. Ak je Nepriateľ taký mocný, ako o ňom hovorili utečenci, potom by sa nevzdal aj keby mal proti sebe Sitalliu.
Arne sa nadýchla čerstvého vzduchu. Niečo sa jej však nepozdávalo. Nadýchla sa znovu. Vo vzduchu bolo niečo cítiť. Arne nevedela opísať to, čo cítila. Nedalo sa to proste prirovnať skoro k ničomu. Tento zápach jej však bol známy až moc dobre.
Nenápadne vytiahla meč. Jej meč bol poznačený rôznymi znakmi, ktoré znamenali pre nepriateľa iba smrť a skazu.
V kríkoch sa ozval šuchot. Arne sa zapozerala na to miesto. Podišla bližšie. Pomaly odhrnula kríky a čakala na to najhoršie. V kríkoch nič nebolo. Arne bola zmätená. Nikde nebola žiadna stopa po votrelcovi alebo špehovi.
Znova sa ozval šuchot, ale tentoraz z iného miesta. Arne začala cúvať naspäť ku pevnosti kde bola, ako vždy, v bezpečí. Vedela, že to nestihne ak ju útočník bude sledovať, ale aspoň nebude tak ďaleko, aby mohla varovať ostatných pred nebezpečenstvom.
Zrazu šuchot stíchol a vzduch bol znova normálny.
Niečo tu nie je v poriadku, pomyslela si Arne, ktorá ešte stále držala v ruke meč pripravená bojovať.
Začalo pršať. Arne počula, ako kvapky dopadajú na zem, ale ani to ju neuistilo, že nepriatelia, ktorí tu pred chvíľkou boli, zmizli.
„Pani moja!" kto si na ňu zakričal. Arne sa otočila a videla, že naproti, jej ide jeden zo sluhov jej brata.
„Pani moja, mali by ste sa vrátiť naspäť!" zakričal na ňu, no vtom momente sa v kríkoch ozval znova šuchot. Arne hneď pochopila, že tu vážne nie je niečo v poriadku.
Z kríkov náhle ktosi vyskočil. Arne hneď vedela kto proti nej stojí a v očiach sa jej zjavila nenávisť.
Pred ňou stáli dvaja ozbrojený škreti. V rukách mali meče, ktoré sa od elfských mečov o dosť líšili už len podľa toho, že boli ohnuté.
Škreti sa na ňu usmievali, ak sa to tak dalo nazvať.
„To je, ale náhoda stretnúť elfku. A ešte k tomu samu," zasmial sa jeden zo škretov. Druhý sa k nemu pripojil. Arne tam stála s mečom v ruke, ešte stále trochu vystrašená. V duchu sa modlila k Sitallii, aby jej poslala niekoho, kto by ju zachránil.
„Nerob si z nej srandu. Radšej ju zabi skôr, kým na nás neuvalí nejakú kliatbu, " povedal druhý škret trochu neistejšie. Zdvihol meč a keď sa ním chcel zahnať, škret ktorý bol asi jeho veliteľ ho zadržal.
„Počkaj, môže sa nám ešte hodiť. Môže nám povedať nejaké tie tajomstvá a tak vieš?" povedal hneď. Druhý škret sa moc neusmieval. Niečo ho vyrušilo.
„Pane..." začal neisto. „ Mali by sme odtiaľto hneď vypadnúť..." Bol čoraz viac najistejší. Zdvihol ruku a ukázal na niečo za elfkiným chrbtom.
Arne sa otočila a v diaľke videla, že sa k nim kto si blíži. Hneď vedela kto to je. Bola to menšia armáda elfov, ktorí mali za úlohu strážiť okolie Striebornej pevnosti.
Škreti tam stále, len tak stáli a pozerali na prichádzajúcich nepriateľov. Arne nečakala ani chvíľu, otočila sa a vrhla sa na jedného zo škretov. Škret nebol pripravený na jej útok a tak ho elfka zasiahla do ramena. Od bolesti zaryčal a ohnal sa svojím mečom. Avšak Arne bola naňho až moc rýchla a svoj meč mu vrazila do brucha. Z rany sa okamžite začala valiť žltá krv. Škret bol namieste mŕtvy.
Jeho veliteľ na Arne zasyčal a tiež sa ohnal mečom. Arne sa jeho rane ledva vyhla a meč jej len poškriabal brucho. Keď chcela zaútočiť na toho škreta videla ho ako beží, čo najďalej od nej do lesa. V tom k nej dorazili elfovia.
„Prenasledujte ho, chyťte ho a doveďte do pevnosti! Možno nám povie niečo viac," rozkázala im hneď Arne. Elfovia prikývli a popohnali svoje biele kone.
Jeden z elfov, ktorý pred tým na Arne volal zastal vedľa nej na svojom krásnom bielom koni. Zoskočil z neho a chcel podať Arne ruku, aby mohla na koňa nasadnúť no vtom si uvedomil, že jeho pani krváca. Vyľakane sa na ňu pozrel. Arne zazrela v jeho očiach nepokoj. Dotkla sa svojho brucha a keď sa pozrela na svoju ruku, bola krvavá.
„To je v poriadku... je to iba škrabnutie," povedala pokojne Arne. Elf si nebol tým až tak istý, ale len prikývol. Podal Arne ruku, aby mohla vyskočiť na koňa. Potom nasadol pred ňu.

♦ ♦ ♦