Tajomná - Tri Svety

18. KAPITOLA

„Ľudia sú slepí. Nie zrakom, ale srdcom."

Čierna Zem,
Samui,
začiatok jesene, 6441

Ninqie sedela pred pevnosťou a pozorovala prírodu. Všetko vyzeralo byť ako kedysi, až na to napätie...
Napätie, ktoré vyvolávala blížiaca sa bitka. Elfovia sa pripravovali a nedbali na to, že je ich veľmi málo. Pre nich táto posledná bitka znamenala víťazstvo...
Víťazstvo pre ich duše. Takto sa každý z elfov dokázal vpísať do histórie.
Arno rozkázal Ninqie, aby poslala svojich najlepších vyjednávačov a bojovníkov do ríše Eloret, aby im podali správu o spojenectve medzi elfmi a trpaslíkmi. Ninqie však nevedela povedať či sa im to podarilo alebo nie.
Okrem toho Alborg odišiel tiež. Prečo a kde, však nepovedal. Alborg bol prvý človek, ktorého si Ninqie vážila a ktorého obdivovala. Mal odvahu a keby bolo na Ninqie už dávno by bol kráľom...
To však nebolo zďaleka všetko...
Pred niekoľkými týždňami sa tu objavilo jedno dievča. Povedala, že sa volá Niena a že ju poslala sem mocná mága. Ninqie si myslela, že ju tu poslala Andora. Ale pravdu vedelo iba to dievča.
Ninqie by v tejto dobe už neprekvapilo nič, ani keby im na pomoc prišla Riä, ktorá kedysi zahynula v jednom z Valarin.
Strach však nemala... potrebovala len čas, byť chvíľu sama, aby si usporiadala myšlienky. Preto sa uchýlila sem pred pevnosť.
Avšak v jedno verila... táto vojna, toto utrpenie a čakanie navždy raz skončí!

♦ ♦ ♦

Niečo sa deje... cítil to! Trvalo to odvtedy, ako elfovia dobyli Samui.
Škretov bolo čoraz menej, to znamenalo jediné - vzbura.
V jeho hlave sa častejšie objavovala myšlienka - prečo vlastne s týmto všetkým začal? Aký bol dôvod, že chcel ovládnuť iné krajiny? Veľmi dobre to vedel. Mohla za to ona... poplietla mu hlavu a potom zmizla. Alebo skôr zomrela... a za to všetko mohli ľudia, trpaslíci a elfovia! Preto budú pykať. On si ich podrobí a zabije tou najhoršou smrťou a to mučením. Tie stvorenia mohli za jeho utrpenie. Sú to ničitelia dobra.
Uvedomoval si, že prišiel o ríšu Samui a to využil na to, aby mohol bez problémov dobyť Sivillu. Na čo mu bola tak malá krajina, keď mohol mať väčšiu.
„Zavolajte mi toho chudáka Tarima," prikázal jednému zo škretov, ktorí stáli pri jeho tróne, ako osobná stráž. Vedel, že oni toho nie sú hodní, preto uvažoval, že keď pochytá všetkých elfov spraví z nich tie najbezcitnejšie tvory, aké už raz spravil. Bolo to však veľmi dávno a či niektorí z týchto jedincov prežil nedokázal povedať.
Škret na jeho príkaz odišiel von z obrovskej tmavej siene. Vďaka svojej myšlienke vykonať pomstu sa zmocnil škretov. Vlastne pomocou mágie. U škretov platilo, kto je mocný tomu sa poddáme. Ale k dobru by sa nikdy v živote nepridali.
Pozrel sa na škreta, ktorý stál vedľa jeho trónu. Škret sa naňho ani nepozrel, pretože vedel, že za jeden pohľad na neho zaplatí životom.
Škret zrazu začal podivne syčať, až napokon spadol mŕtvy na zem. On sa naňho pozrel a všimol si, že v jeho tele nie je žiadna zbraň. Musela to byť mágia.
„Niekto tam v meste, ľudí poháňa k vzbure a ty s tým nič neurobíš?" zaznel ľahostajne ženský hlas niekde za ním. Usmial sa. Ten hlas poznal.
„Si celá po matke! Vždy ju nejako nenahnevalo, keď ľudia proti jej vôli plánovali vzburu," povedal a nad sebou zacítil jej dych. Jediné, čo mu po svojej jedinej láske zostalo bola ona. A nechcel o ňu prísť za žiadnu cenu. Veľmi sa na ňu podobala.
Dvere sa rozleteli a do siene vošli dvaja škreti a medzi nimi stál Tarim, kedysi kráľ Sivilli. Ani jeden z tejto trojice sa na neho nepozrel.
„Tvoj ľud sa búri. Okamžite s tým niečo sprav alebo zomri," povedal temným hlasom. Tarim sa sklonil ešte viac.
„Ako si prajete, môj pane," odpovedal takmer piskľavým hlasom.
„A ešte niečo, nech sú tvoji vojaci pohotovostne pripravení na všetko, čo im poviem." Tarim prikývol a škreti ho vyviedli von.
Všade vládlo ticho. Vedel, že vedľa neho stojí, aj keď ju nevidel.
„Nepremýšľala si niekedy nad svojou sestrou?" prerušil ticho.
„Sestrou?! Čo to hovoríš za nezmysli." Pred ním sa objavila bytosť, ktorá sa podobala na elfku. Pokrčil plecami.
„Presne tak nad sestrou..."
„Ja nemám sestru!"
„Ale máš! Tvoja mama ti asi nič nepovedala, však?" Elfka sa naňho spýtavo pozrela.
„Je mocná... možno mocnejšia ako ty..." Elfka ho prerušila zavrčaním. „...hovorím možno. Ibaže nestojí na našej strane."
„Už to nenaťahuj! Kto to je?!" prerušila ho znova elfka. Usmial sa.
„Má viac mien... Ľudia ju volajú Varna Losse."