Tajomná - Tri Svety

23. KAPITOLA

„Nastávajú nové časy! Po temnote prichádza svetlo!"

Je toto koniec? Koniec jej existencie na zemi? Alebo je to len nejaký výplod jej fantázie, sen. Sen, ktorý sa neskončí...
Všetko je preč...
Ľudia, ktorých milovala, rodina, ktorú nikdy nespoznala, nepriatelia, ktorých nikdy neporazila.
Bola tu len ona... sama. Bez nikoho, oddelená od sveta, od priateľov!
Kde to vlastne je? Všetko je tu iné a predsa rovnaké ako na zemi. Toto miesto je oveľa kúzelnejšie, magické a pre ňu tajomné, neobjavené a prekrásne. Čisté a pokojné.
Bola tu len ona a jej myšlienky, zážitky, predstavy a nesplnené sny.
Smrť, hnev ani nič podobné tu nebolo. Žiadne zlo iba ona.
Pred ňou sa z ničoho nič objavil les... bol plný farieb, krásy iný ako tie, ktoré videla. Počula rôzne zvuky, boli podobné tým, ktoré počula aj na zemi a predsa odlišné.
Vstúpila do lesa. Každý jeden strom bol iný ako ten druhý. Každého stromu okolo, ktorého išla, sa dotkla. Bolo to niečo magické...
Všimla si, že má na sebe oblečené voľné biele šaty, nohy mala bosé a vlasy mala rozpustené...
Les ju viedol, ukazoval jej cestu. Nevedela, kde ide, ale išla ďalej.
Zrazu les končil a ona sa ocitla pred obrovským žiariacim bielym palácom. Bol obrovský. K jeho vchodu viedlo veľa schodov .Okien bolo spredu asi tak tridsať.
Zaujímavé však bolo, že palác nebol ohradený múrom, aby sa doň nedostali nepriatelia. Možno to bol palác pre všetkých a nikto nemal odvahu si ho dobyť, ale prečo?
Rozhodla sa, že vyjde po schodoch hore. Možno tam objaví niečo alebo niekoho.
Keď už bola úplne hore a stála pred otvorenými obrovskými zlatými dverami rozhliadla sa po krajine. Krajina, ktorou prechádzala bola prevažne posypaná stromami, ale aj tak bola prekrásna.
Vedľa tejto krajiny sa nachádzala ďalšia, ktorá bola úplne rozdielna od tej, ktorou prechádzala. Túto krajinu tvorili vrchy. Na vrcholkoch týchto vrchov bolo niečo biele.
Otočila sa a opatrne vstúpila dnu. Obrovská chodba bola celá zo zlata. Všimla si popri stene stáť biele sochy. Pri každej soche bolo napísané, čo je to zač.
Ako prvé, čo spoznala bol elf. Vedľa neho stál škret a vedľa škreta človek. Pri človeku trpaslík, gnóm, troll... proste všetko!
Všimla si aj postavu, ktorá sa podobala na elfa. Ale niečo na tej soche bolo predsa iné. Nevedela čo.
Pokračovala vo svojom objavovaní. Chodba bola dlhá. Zrazu si všimla, že na jej konci je akási obrovská žiariaca miestnosť. Rýchlejším krokom tam došla.
Cez žiaru však dnu nedovidela a tak jej neostávalo nič iné, ako vstúpiť dnu.
Zavrela oči a vošla.
„Vítaj u nás! Čakali sme ťa!" počula hlboký hlas. Otvorila oči. Stála v sivej miestnosti medzi ôsmymi postavami.
Oproti nej sedel vysoký muž, ktorý mal tmavé oči a dlhú takisto tmavú bradu.
„Kde to som? A kto ste vy?" opýtala sa neisto. Muž, ktorý sedel pred ňou sa usmial.
„Moje meno je Tawaro. Ale to ti asi nič nehovorí. Mám viac mien, ale moje najznámejšie je Samusin! Vieš, kto vlastne si?" povedal muž hlbokým hlasom. Niečo jej to hovorilo, ale nevedela, odkiaľ to meno poznala.
Pokrútila hlavou.
„Hovorí ti niečo meno Andora?"
Zrazu jej to všetko doplo. V hlave sa jej prehralo všetko, čo zažila, zistila, kto je. Ale ako na to mohla zabudnúť?
„Som mŕtva?" opýtala sa Andora. Vedela, že sa nachádzala niekde, na čo nikdy neverila. Hlavou si pozrela všetkých, ktorí sedeli v miestnosti. Každý tu mal vlastný trón, ktorý bol niečím výnimočný.
„Nie, nie si mŕtva si len predvolaná!" povedala žena, ktorá bola asi Pallandiel.
„Prečo...prečo som predvolaná?" opýtala sa Andora. Nemohla tomu uveriť. Bolo to všetko ako sen.
„Niekedy sme aj my, bohovia, zmätení tým, čo vytvorí príroda. Nemôžeme byť všade a pri všetkom!" povedala tentoraz Sitallia.
„Nie vždy môžeme zachraňovať svet. My tu vlastne ani preto nie sme."
„ Nám to môže byť vlastne jedno. My vieme prežiť aj bez toho, čo potrebujete vy pre svoj život."
„Ale nie preto si tu, aby sme ťa zabávali svojimi rečami, ktorým možno ani nerozumieš, keďže si len bytosť," povedal znovu Samusin.
„Máš sny, ako každá normálna osoba, ktorá žije na svete. Možno je to smiešne, ale nikdy nevieš, kedy tvoje sny budú k niečomu dobré! Chceme ťa len popohnať správnym smerom, aby si išla za tým, čo chceš! Tvoje sny sú želania tvojho srdca. Môžeš a dokážeš si ich splniť, ak chceš a máš na to odvahu!" dokončil Samusin.
„Si nebezpečná pre všetkých, dokonca aj pre nás. Ale svojím spôsobom si bytosť, ktorá má právo žiť," povedala znova Pallandiel.
„Ale nezáleží čím si sa narodila, ale čo z teba vyrástlo!" Andora nevedel, čo má povedať a tak ich nechala, aby rozprávali ďalej.
„Ak sa rozhodneš ísť za svojimi snami, ver, že tým pomôžeš mnohým!" usmiala sa na ňu žena, ktorú Andora okamžite spoznala. Bola to elfka, jediná elfka v miestnosti. Bola to Ortaine!
„Nastávajú nové časy! Po temnote prichádza svetlo! Rovnováha medzi Dobrom a Zlom! To všetko si zmenila. Vďaka tebe tí, ktorí boli stratení sú nájdení. Tí, na ktorých sa zabudlo budú novými panovníkmi!" povedala Ortaine. Andora tomu nemohla uveriť. Možno bola Ortaine bohyňa hrdinov, ale bola to aj jej bohyňa!
Zrazu sa všetko začalo strácať. Andora sa ocitla znovu v nejakom lese. Tento bol oveľa inakší ako ten, ktorým prechádzala.
Andora zastala pri potoku. Napila sa. Voda chutila oveľa lepšie ako tá, ktorú pila na zemi.
Ešte stále nemohla uveriť, že sa nachádza mimo toho, čo poznala doteraz.
Zrazu si spomenula na vojnu. Ako to asi všetko skončilo?! Koľko dní asi tak uplynulo odvtedy ako sem do Raja prišla? Nevedela...
Bála sa o tých, ktorí tam ostali. Čo ak sú všetci mŕtvi?
„Neviem, čo si zač, ale obdivujem ťa," počula hlas za sebou. Otočila sa. Stála tam Ortaine. Vyzerala ako elfka, ktorá žiarila. Možno to bolo tým, že ju raz Sitallia povýšila na bohyňu.
„Ty mňa? To ja by som mala obdivovať teba!" povedala Andora. Mala radosť, že sa môže rozprávať s niekým o kom počula v legendách.
Ortaine sa usmiala a podišla k Andore bližšie.
„Žijem už veľmi dlho a ešte som nestretla osobu ako ty! Je to proste úžasné, ako sa dokážeš obetovať za druhých a pritom ich môžeš pokojne zabiť."
„Počula som o tebe a o tvojich bratoch jednu legendu a zobrala som si z toho ponaučenie. Rozhodla som sa byť niekým iným, ako som," odvetila Andora. Ortaine prikývla.
„Každý z nás sa musí rozlúčiť so životom aký si naplánoval, aby sa pripravil na život, ktorý ho čaká. Myslela som si, že je to chyba, položiť za nich život, ale nakoniec som zistila, že keď za niekoho obetujem život, alebo spravím hocičo dobré, to dobré sa mi vráti!"

''