Tajomná - Tri Svety

BITKA O SAMUI

„Toto je náš prvý krok k víťazstvu."

Všade bolo ticho. Stála som spolu so svojim vojskom a našim vodcom v jednom malom lesíku, ktorý sa tiahol okolo zámku a čakali sme na signál. Každú chvíľu sa mala začať bitka.
Videli sme škretov, ktorí lenivo chodili po chodbách hradu. Zatiaľ nemali tušenie, čo sa v okolí deje a to bolo pre nás najlepšie. Nikde nestáli stráže a keby sme im prešli po nádvorí ani to by si nevšimli.
Náš vodca Laitaino stál vpredu a pozoroval okolie. Vedľa neho som stála ja jeho dôverníčka. Všade bolo ticho, nikde nebolo počuť štebot vtákov, pretože v týchto oblastiach žiadne nežili. Mali strach zo škretov.
Zrazu sme začuli výkriky škretov. Už si asi museli všimnúť vojsko, ktoré k nim pochodovalo. Boli to elfovia z Kráľovského lesa a Temní elfovia. Videli sme vojsko škretov, ktoré sa zhromažďovalo na nádvorí. Bolo ich o niečo viac, ako elfov, ktorí teraz pochodovali z juhu. Počula som vŕzganie a to znamenalo, že brána sa otvorila a škreti teraz pochodovali proti našim spojencom. Väčšina však ostala na zámku. Počuli sme rôzne zvuky, ktoré škreti vydávali. Boli to bojové pokriky. Náš kráľ povedal, že sú to hrozby.
Začuli sme, ako meče o seba narazili a bitka sa začala. Elfovia, ktorí stáli za mnou znervózneli. Už to začalo.
Po chvíľke sme začuli roh. Potom sa údolím rozliahli pokriky a z bočného lesa vyrazili Divokí a Slneční elfovia na koňoch. Potom sme ich stratili z dohľadu. Počuli sme, ako sa brána otvorila a von vyšlo ďalšie vojsko. Brána sa však dlho nezatvárala.
Keď sme sa pomaly premiestnili a rozdelili po bokoch lesa, počuli sme znova roh našich spojencov. To pre nás znamenalo, aby sme sa vrhli do bitky. Ja som viedla druhú skupinu a môj kráľ tú prvú. Nemali sme čas myslieť na nič iné. Naše myšlienky sa plne sústredili na bitku.
Zrazu som počula signálny roh oproti mne. To bol signál pre nás od nášho kráľa. Nečakali sme ani minútu a vyrazili sme do boja.
„Za Samui!" rozliehali sa výkriky okolo mňa. Náš kráľ nás predbehol a zaradil sa na začiatok našej skupiny.
Keď začal spomaľovať tempo, ktorým sme sa hrnuli do bitky všimli sme si, čo sa tam deje. Bojisko už medzi tým bolo plné mŕtvych. Nie len škretov, ale aj našich spojencov.
Zazrela som, ako kráľovná Ninqie bojuje po boku kráľa Arna. Ale to nebolo všetko. Škretov bolo viac, ako sme očakávali.
Keď si nás všimli nezostávalo nám nič iné, ako sa pustiť do boja. Bitka bola krvavá a dlhá.
Vyhla som sa prvému škretovi, ktorý na mňa útočil a v rukách držal dva meče.
Kopla som ho do brucha. Ešte kým sa nespamätal z môjho kopanca som mu vrazila meč do hrdla. Niečo na mňa zasyčal, ale keďže mu ostrý meč preťal hrdlo dokázal len vypľuť krv, ale to som už ignorovala a bojoval s ďalším škretom, ktorý sa tentoraz na mňa vrhol z boku. Jeho hlava skončila na zemi.
Kráľovná Ninqie bola pri jednom svojom bojovníkovi a kryla ho zozadu. Kráľ Arno zase bojoval s tromi škretmi naraz a jednému stihol zasadiť úder do brucha. Ten škret padol tvárou na zem. Sorontur nečakal ani minútu a tiež bojoval so škretmi, ktorí sa naňho valili z každej strany. Nestíhal. Rozbehla som sa za ním. No skôr, ako som k nemu došla stratila som ho z dohľadu. Prebojovala som sa až k nemu. Elfovia z jeho kmeňu spravili okolo neho kruh. Ťažko som si vzdychla. Bol v poriadku iba zakopol.
Kráľovná Divokých elfov sa rozhnala mečom a zasiahla troch škretov naraz. O ňu som sa nebála. Zrazu som začula výkrik. Niekto kričal moje meno. Otočila som sa a zbadala som, ako sa na môjho kráľa valia škreti. Nemal šancu. Najrýchlejšie, ako som vedela, prebojovala som sa medzi škretmi a dostala sa až k nemu. Ležal na zemi a jeden obrovský škret mu chcel vraziť meč do srdca. Okamžite som k nemu dobehla a ranu odrazila. Toto škret nečakal. A kým bol on zarazený zasiahla som ho mečom do srdca. Škret padol na zem mŕtvy.
Elfovia, ktorí sa chceli ku kráľovi prebojovať teraz urobili okolo mňa a môjho kráľa ochranný kruh.
Kľakla som si ku kráľovi. Na čele mal obrovskú ranu, z ktorej mu vytekala červená krv. Všimla som si, že rany má po celom tele. Neboli to len také odreniny. Boli to veľké rany.
Kráľ ťažko dýchal.
„Ja umieram..." povedal mi priduseným hlasom. Mala som slzy na krajíčkoch.
„Nie, vy neumriete," odpovedala som mu, i keď som vedela aká je pravda. Usmial sa na mňa.
„Nikdy si nevedela klamať." Musela som sa usmiať tiež. Chytil ma za ruku.
„Nemám žiadneho potomka. Chcem, aby si sa stala kráľovnou a ďalej viedla mojich vojakov v tomto boji..." vydýchol. Jeho oči skameneli a pozerali do prázdna. Bol mŕtvy.
Už som to nevydržala a rozplakal som sa. Jeho ruka povolila a padla na zem. Ešte chvíľu som tam sedela.
„Kráľovná, čo máme robiť?" začula som jedného z elfov.
Kráľovná... Teraz som ja ich kráľovná!
Postavila som sa a z opaska vytiahla svoj dlhý meč.
„Vyhrať túto bitku a tak pomstiť Laitainovu smrť," povedala som dosť nahlas, aby to počuli všetci elfovia okolo mňa.
Rozbehla som sa na ich čele a znova sa vrhla do bitky. Ale hneď ako som videla, že škreti sú v presile mi tie slová z hlavy zmizli. Nemali sme šancu, ale aj tak sme sa vrhli do bitky. Všade okolo mňa zúril boj. Vedľa mňa padol jeden elf a jeho miesto zaujal ďalší. Nevnímala som nič. Oči som mala len pre nepriateľa. Bola som na pokraji síl, keď ma niekto stiahol do kruhu medzi elfov.
Až teraz som si uvedomila tri veci. Moji elfovia boli rozhodnutí položiť za mňa života a za to som im nesmierne vďačná. Ďalšia vec bola tá, že na zemi ležali tisícky mŕtvych. A tá posledná najhoršia, že škreti tento boj vyhrávali. Elfovia potrebovali súrne pomoc. Škreti zomierali, ale ich miesta nahradili noví.
Zrazu sme na kopci začuli roh. Bitka sa stopla a teraz všetci pozerali na miesto odkiaľ vychádzal zvuk rohu. Škreti vyzerali byť zarazení takisto ako my, elfovia. Spoza kopca sa ako prvá objavila vlajka. Elfovia začali jasať. Vedeli sme, čo to znamená. Prišla posila, ale nie až taká obyčajná. Vlajka znázorňovala strom, dub, okolo, ktorého bolo šesť hviezd, ktoré znamenali bratstvo a mier medzi elfskými kmeňmi.
Bola to vlajka elfov z Čierneho lesa! Usmiala som sa.
„Elfovia! Stiahnite sa!" počula som hlas Arna, ktorý stál predomnou.
Všetci elfovia sa teraz stiahli ku zámku a tak sa oddelili od škretov, ktorí ešte stále pozorovali prichádzajúcu armádu. Na kopci sa zrazu objavil elf v zlatej zbroji na bielom koní. Bol to kráľ Lesných elfov- Erumer. Nikdy v živote som ho ešte nevidela.
Za ním sa objavila obrovská armáda, ktorá sa teraz rozbehla na svojich koňoch ku škretom. Škreti sa pripravili, aby odrazili náš útok. Kráľ Erumer vpadol do ich armády a začal ich zabíjať. Nachvíľu sme si oddýchli, ale potom sme znova vyrazili do bitky. Nohy som ledva cítila, ale aj tak som viedla svojich elfov.
I keď nám prišla posila, nás bolo stále málo. Škreti sa znova spamätali a vrhli do boja. Znova sme prehrávali, ale aspoň nie tak, ako pred tým.
Nikdy som sa tak unaveno necítila, ale cez to s pomocou mojich bojovníkov som odrazila každú zbraň.
Zrazu ma jeden škret potkol a ja som sa ocitla na zemi. Moji bojovníci sa znovu okolo mňa postavili a chránili. Na nohe som si našla ranu. Štípalo to. Škretovi, ktorý ležal mŕtvy pri mne som odtrhla zo šiat látku a nohu som si obviazala.
Všimla som si, že škret má niečo okolo krku. Bol to drahokam celý čierny a vnútri žiarilo akési svetlo.
Mágia... pomyslela som si. Škreti tu používajú mágiu.
Zrazu som počula hrom. Obloha sa stiahla, slnko zakryli šedé mraky. Chytila som kameň do ruky. Z ničoho nič mi v ruke praskol a premenil sa na prach...
Čo sa to tu deje? kládla som si otázku.
Škreti sa zrazu začali dusiť, nie všetci. Asi trištvrte z nich padlo na zem mŕtvych. Ostatných chytili elfovia z Čierneho lesa a zabili.
Na kopci, odkiaľ pred chvíľou vyšli Lesní elfovia stála postava s vystretou rukou k oblohe a druhov k bojisku. V ruke, ktorú mala namierenú k oblohe, niečo držala. Pri nej stáli dvaja ľudia. Teda iba jeden, ten druhý bol elf. V rukách držali meče, i keď im to k ničomu nebolo. Vyzerali úžasne. Ako z nejakého hrdinského príbehu.
Keď elfka zložila ruku dole, hneď som zistila kto to je. Bola to vrahyňa mágy Noriell.

SPISY KRÁĽOVNEJ OITURE