Tajomná - Tri Svety

10. KAPITOLA

„Kedysi sme bojovali spoločne..."

Čierna Zem,
Čierny les (Zlatá pevnosť),
začiatok leta, 6441
Čo sa stalo pred tým

Andora zastala pred obrovským lesom, ktorý sa týčil pred ňou. Stromy boli oveľa väčšie ako normálne. Alborg stál za ňou a tiež sa užasnuto pozeral na les.
Tak tu teda žijú Lesní elfovia... Andora sa usmiala.
Spolu s Alborgom vkročili do lesa. Alborg vyzeral byť trochu vystrašený, zato Andora sa tu cítila príjemne. Bola elfka a tak milovala každý les.
Taký obrovský les, ale ešte nikdy nevidela. Kráčali po úzkej cestičke, ktorá ich zaviedla do stredu lesa.
Tu sa cestička stratila. Andora spolu s Alborgom sa stratili. Alborg si čupol a rukou prešiel po tráve. Andora to nepochopila. Nemo sa prizerala, čo robí.
„Stratili sme stopu," oznámil jej. Andora sa ironicky usmiala.
„Vážne?" Alborg jej prikývol.
„Niečo tu nie je v poriadku," povedal jej. Andora ho nechápala. Bol divný. Celú cestu, čo s ním cestovala ho aj spoznávala. Zistila o ňom veľmi zaujímavé veci, ako napríklad to, že je syn bývalého kráľa Sivilli, tým pádom má byť kráľom a dedičom on. Ďalšia vec je taká, že keď bol malý ušiel a tá posledná, že jeho mama je Véneä... Véneä, ktorá bola princezná v ríši Samui. Véneä, ktorá si Andoru zobrala pod svoju ochranu a vychovala ju, ako svoju. Véneä, ktorá je teraz duchom. Andoru zabolelo srdce pri pomyslení na jej milovanú priateľku.
Pokrútila hlavou a poobzerala sa dookola.
Zrazu z kríkov vyskočili postavy. Boli to elfovia. Andora to zbadala podľa ich zlatej zbroji. V knihe, ktorú so sebou niesla už od Kráľovského lesa, čítala, že charakteristické pre Lesných elfov je, že žijú v lese, milujú zo všetkých elfov najviac stromy, výborne strieľajú z luku a zvyčajne nosia zlatú zbroj.
Andora na svoju obranu zdvihla ruky. Elfovia mali v rukách luky, na ktorých mali umiestnené šípy.
Spoza jedného elfa vyšiel známejší elf. Mal dlhšie blond vlasy a jeho tvár, ako aj jeho statné telo, bola štíhla. Jeho oči mali temno modrú farbu.
Andora ho poznala. Bol to syn kráľa Erumera- Andros. Stretla sa s ním na zhromaždení.
„Nechceme žiadne problémy. My sme len..."
Andros zdvihol ruku a tak Alborga zastavil v rozprávaní. Aj elfovia odložili luky.
„Neverím vlastným očiam... Tak dlho tu nebol žiadny Temný elf. A teraz tu pred sebou vidím ich zástupkyňu?" Andros sa usmial. Andora mu úsmev opätovala.
„To som nečakala ani ja, že sem budem musieť niekedy prísť," povedala mu.
Alborg na nich zarazene pozeral.
„Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?" opýtal sa zarazene. Andora sa naňho usmiala.
„Všetci vyššie postavení elfovia sa poznajú," odpovedala mu.
„Prišli sme za vami, pretože potrebujeme pomoc." Andora sa znova pozrela na Androsa. Ten len krátko prikývol. Rukou im naznačil, aby ich nasledovali. Otočil sa a vybral sa po neviditeľnej cestičke. Ostatní elfovia sa tiež otočili a nasledovali ho. Aj Andora spolu s Alborgom šli za nimi.
Andora dobehla Androsa a teraz kráčala popri ňom.
„Ako sa má Nolme?" opýtala sa potichu tak, že ich nepočuli elfovia za nimi. Andros sa usmial a neprestajne sledoval cestu.
„Má sa výborne. S otcom si už oveľa viac rozumejú. A chcel by som sa ti poďakovať." Až teraz sa na ňu pozrel. Andora to nechápala.
„Poďakovať? A za čo?" opýtala sa. Andros zastal a nechal prejsť okolo seba elfov spolu s Alborgom. Teraz stáli sami v lese. Andora si všimla v diaľke pevnosť.
„To ty si jej prehovorila do duše. Ona by sa stále vzpierala, keby som ju o niečo požiadal. Ale ty si jej niečo povedala a ona sa úplne zmenila. Keď som sa jej opýtal, čo sa stalo povedala, že chce byť ako ty a vážiť si všetko, čo má. Stále mi o tebe rozpráva," povedal jej. Potom sa otočil a nasledoval skupinu elfov, ktorí boli už ďaleko pred nimi. Andora sa usmievala, aj keď v nej vírilo mnoho pocitov.
Čo mu asi tak Nolme povedala? Bola ňou až tak posadnutá, že zabudla na jej tajomstvo? Bola Nolme ako ona a učila sa mágii? Bolo to už dosť dlho, čo ju naposledy videla. Možno sa mladá elfka zmenila.
Spoločne s Androsom prišli pred obrovské dvere. Vyzerali ako tie v Dračích horách ibaže neboli až tak dobre maskované. Tieto mali aj inú farbu. Neboli sivé, ale hnedé. Neboli na nich dokonca ani žiadne runy.
Dvere sa otvorili a Andora spolu s Androsom mohli vstúpiť dnu. Sieň, do ktorej vošli bola obrovská. Bola tmavá a kde tu svietilo svetlo. Nemali to tu osvietené, ako v Striebornej pevnosti. Zato rastlín tu bolo oveľa viac, ako u elfov z Kráľovského lesa. Dlhou chodbou nasledovala Androsa.
Keď zabočili na jednu chodbičku, Andora ju zbadala. Stála tam a pozerala na prichodiaceho elfa. Vlasy mala zapletené v ťažkom vrkoči a na sebe mala oblečené čierne šaty. Vyzerala tak... inakšie.
Nolme si ju najprv nevšimla a rozbehla sa k Androsovi. Objala ho.
Vtom ju zbadala. Andora bola dobre maskovaná v tieni steny.
„Andora?" nemohla tomu uveriť. Andora sa na ňu usmiala. Nolme ju zovrela v náručí. Na jej tvári sa pohrával úsmev. Teraz v nej Andora videla tu starú dobrú Nolme.
„Zmenila si sa," povedala jej Andora, keď ju Nolme pustila.
„Áno bola to pre človeka dlhá doba. Pre nás len ako žmurknutie," povedala jej. Potom sa otočila k Androsovi.
„Ty si bol po ňu!" znova ho objala. Andros sa musel zasmiať.
„Nie tak celkom." Nolme ho pustila a teraz sa naňho spýtavo pozerala.
„Ona prišla sama s človekom. Našli sme ich v lese," vysvetlil jej. Nolme prikývla.
„Čo ťa sem doviedlo?" otočila sa naspäť k Andore.
„Keď budeme samé tak ti všetko poviem," povedala potichu, aby ich Andros nepočul.
Keď ju Nolme doviedla na dvor, Andora si všimla aký je priestranný. Lesní elfovia nemali vo zvyku pestovať kvety, ale skôr stromy.
Nolme ju viedla po cestičke. Keď boli už medzi stromami naznačila jej, aby rozprávala. Andora sa ešte raz uistila, či ich niekto nesleduje. Potom jej vyrozprávala všetko od Nolminho odchodu. Nezamlčala dokonca ani to, že napadla nechtiac Noriell a preto aj utiekla. Vyrozprávala jej aj to, ako stretla Alborga. Nolme v tichosti počúvala.
„A tebe sa ako viedlo? Prečo vlastne tvoj otec nie je v Kráľovskom lese, aby sa zúčastnil bitky?" zakončila. Nolme ešte chvíľu mlčala.
„Odvtedy, ako som odišla sa tu veľa zmenilo. Otec nešiel do bitky, pretože čas hrá proti nám a nestihneme to. Chýbala si mi Andora..." Znova ju objala. Andora si všimla, že má slzy na krajíčkoch.
„Ehm... Myslím, že tu budem trochu dlhšie... A bolo by dobré keby som mala kde spať," usmiala sa. Nolme prikývla a chytila ju za ruku.
Viedla ju cez chodbičku, až sa nakoniec dostali pred jedny dvere. Nolme ich otvorila a spolu s Andorou vošli dnu.
„Toto bude tvoja izba, hocikedy keď prídeš," povedala natešene Nolme.
„Myslím, že by tu mali byť aj nejaké veci." Nolme podišla ku skrini, ktorá stála oproti posteli. Otvorila ju a chvíľu sa v nej prehrabávala. Potom ju zavrela a v ruke držala tmavo modré šaty. Podala ich Andore.
„Tie to boli mojej mami. Bola mága tak isto ako ty. Preto chcem, aby si si ich zobrala." Andora sa na šaty pozerala a potom si ich zobrala do rúk.
Nolme vyšla z izby von, aby sa mohla Andora v pokoji prezliecť.
Keď sa obliekla chcela vyjsť za ňou, no vtom si všimla na stene obraz. Bola na ňom elfka. Vlasy mala zapnuté do hora a na sebe mala modré šaty, ktoré teraz mala Andora. Jej oči mali svetlo modrú až zelenú farbu. Elfka jej pripomínala Nolme. Potom si, ale spomenula, že Nolme hovorila niečo o svojej mame. Takže toto bola predsa len jej mama. Nolme ďalej povedala, že jej mama bola mága. Ale ako zomrela? Niektoré otázky nie sú vždy odhalené, pomyslela si a znova podišla k dverám. Pomaly ich otvorila.
Takmer sa zľakla, keď v nich uvidela mohutnú postavu elfa. Bol vysoký a mal tmavo modré oči. Bol to Erumer - kráľ Čierneho lesa.
„Potrebujem sa s tebou súrne rozprávať," povedal a bez toho, aby ho Andora pozvala do svojej izby vošiel sám. Andora sa naňho zmätene pozrela. Už vedela na koho sa jej Andros podobá.
„Stalo sa niečo?" opýtala sa Andora, keď zatvorila dvere.
„Áno aj nie," začal. „Najprv som sa ti chcel poďakovať. Nolme sa vďaka tebe veľmi zmenila. Ale to nie je dôvod, prečo som prišiel," odmlčal sa. Andora pozorne počúvala.
„Ide o ten boj. My tam nemôžeme ísť," povedal a zahľadel sa do zeme, akoby sa za to hanbil.
„Aký je vlastne dôvod vašej neprítomnosti?" opýtala sa zmätene. Erumer jej pozrel do očí.
„Odvtedy, ako sme sa oddelili od ostatných elfov a premiestnili sa do Čierneho lesa medzi nami Lesnými elfmi nastali spory. Niektorí elfovia sa kvôli tomu odsťahovali do tých najtemnejších kútov tohto lesa. Ostalo nás len málo," povedal a pritom sa jej neustále díval do očí. Andora sa naňho zmätene pozerala.
„Málo?" Erumer prikývol.
„Čo sa vlastne stalo?" opýtala sa ho napokon. Erumer si ťažko vzdychol a posadil sa na jej posteľ.
„Stalo sa to dávno, keď moja manželka a kráľovná zomrela. Niektorí Lesní elfovia ma potom nechceli uznať za vládcu a tak sa odsťahovali. Posielali sme po nich tie najlepšie stráže, ale vrátili sa bezúspešne. Stratili sme ich," povedal.
Andora pomaly podišla k nemu bližšie a sadla si vedľa neho.
„Možno nepoznám dobre Lesných elfov, ale jedno viem, okrem toho, že sú výborní v lukostreľbe, sú aj dosť tvrdohlaví. Teda nie všetci. Neberte to zle."
Erumer sa usmial.
„Ja nie som normálna elfka, ale vy ste ma prijali najlepšie, ako ste vedeli a aj ubytovali. Preto by som rada urobila niečo pre vás. Pôjdem, do najkratšieho času nájdem a presvedčím vašich nepriateľov. Teda Lesných elfov, ktorí kedysi odišli," povedala nie dosť presvedčivo. Erumer sa usmial.
„Nemožné..."
„Ako pre koho. Zvládla som presvedčiť ostatných elfov o zaútočení na Samui. Presvedčiť pár šialencov bude podľa mňa oveľa ľahšie," usmiala sa. „Len mi musíte dať jedného vášho bojovníka. Druhého už mám. Teda pokiaľ bude súhlasiť," povedala.
„Nemáš šancu ich nájsť," namietal Erumer. Andora pokrútila hlavou.
„Žila som s Temnými elfmi veľmi dlho na to, aby som sa od nich naučila isté veci a to v tomto prípade žiť v tme."