Tajomná - Tri Svety

11. KAPITOLA

„Niekedy majú zložité problémy jednoduché riešenie."

Čierna Zem,
Čierny les,
začiatok leta, 6441
Čo sa stalo pred tým

Takže votrelci. Aké milé, že kráľ Erumer nám poslal návštevu. Výborne Stamahto. Môžeš ísť," povedal Ainesson a rukou poslal Stamahtona von zo stanu.
Stamahto sa uklonil a odišiel. Andora kľačala rovno pred Ainessonovými nohami. Takú úctu mu museli prejavovať nie len poddaní ale aj tí, ktorých chytili a priviedli k nemu.
Teraz v tmavom stane nebol nikto okrem Alborga, Androsa a jej. Pred nimi na stoličke sedel Ainesson. Bol to mohutný elf, ktorý mal blond vlasy a temno zelené oči. Od Andory bol asi o hlavu vyšší.
„Takže Erumer by chcel vedieť ako sa darí jeho elfom? No tak teda počúvajte. Odvtedy, ako som zabil Nécona, som prevzal jeho miesto. A elfovia, ktorí mi slúžia pre mňa urobia hocičo. Ich srdcia napĺňa strach. A preto by šli za mnou aj na kraj sveta," škodoradostne sa zasmial Ainesson. Andora bola zhrozená.
„Kde všade?" opýtala sa sebavedome. Ainesson podišiel k nej a usmial sa na ňu. Andorine sebavedomie zmizlo hneď, ako sa mu pozrela do očí. Oproti nemu sa cítila tak... malá. Hneď však pochopila, čo tým myslel.
„Moji elfovia budú bojovať po mojom boku proti ľuďom, elfom či trpaslíkom! Budú bojovať po boku vášho najväčšieho Nepriateľa a vy budete len malou prekážkou. On ovládne celú zem a vy mu budete slúžiť. A keďže sa nedožijete zajtrajšej noci môžem vám povedať viac.
Jeho prvá rana zasiahne Sivillu a Kráľovský les..."
Andora sa naňho vrhla. Ainesson sa jej s ľahkosťou vyhol. V ruke držala dýku.
„Čakal som, že urobíš nejakú hlúposť. Za to zomrieš najpomalšie," zavrčal na ňu. Potom spoza opaska vytiahol dlhý meč. Andora vedela, že ten meč nie je elfský. Bol síce dlhý, ale na konci zahnutý tak, ako to mávali škreti.
Znova sa na ňu škodoradostne usmial. Pomaly sa potom otáčali v kruhu. Andora bola napätá. Vtom ju však niečo napadlo. Keď bol Ainesson otočený chrbtom ku Alborgovi, Andora sa zamerala na neho so svojimi myšlienkami. Alborg vyzeral byť dosť zarazený, keď zistil, že je voľný. No keď sa pozrel na Andoru všetko pochopil.
Pomaly sa postavil a z malého stolíka, ktorý bol vedľa neho zobral krátky škretí meč.
Andore nič neostávalo len musela nejako zabaviť Ainessona. Ainesson sa k nej pomaly približoval. Andora cúvala, no keď cítila za sebou látku stanu musela zastať.
Zrazu Ainesson začal pľuť na zem krv. Andora sa naňho víťazoslávne uškrnula. Odkopla mu meč z ruky.
„Ďakujem, že nám prenechávaš tvojich elfov."
Alborg, ktorý mu vrazil meč do chrbta podišiel k nemu. Andora mu kývnutím hlavy naznačila, aby to s ním skoncoval.
Zatiaľ, čo mu Alborg odťal hlavu, Andora podišla bližšie k Androsovi a oslobodila ho. Ten ešte stále zarazene na nich pozeral.
„Nemal by si pochybovať o ľuďoch," povedala mu. „Keby nebolo Alborga všetci by sme boli mŕtvi," dodala. Nakoniec sa naňho usmiala a podala mu ruku.
Andros podišiel k mŕtvole Ainessona a zobral jeho odťatú hlavu, pri ktorej stál Alborg. Andore prišlo z toho zle.
Nemala rada zabíjanie, ale teraz bola doba kedy nikto nedôveroval nikomu. Musela žiť s výčitkami svedomia, no nemala zľutovanie s nikým.
Andros, ktorého nasledovali Andora a Alborg, vyšiel zo stanu. Všetci elfovia sa zhrozene pozreli na hlavu svojho démonského vodcu.
„Môžete sa vrátiť domov spolu so mnou alebo odísť, kde len chcete. Ste slobodní a ja vám dávam nové šance," povedal nahlas Andros, aby ho všetci počuli.
Elfovia mlčali.
Zrazu z ich rád vyšiel bojovník. Bol to Stamahto. Pomaly, aby ho všetci videli podišiel k ich skupine. Potom zobral Ainessonovu hlavu, hodil ju na zem a napľul na ňu. Nakoniec podišiel k Androsovi.
„Dni vlády Ainessona, služobníka Nepriateľa, skončili. Teraz nastali nové dni a to dni slobody. Pre mňa bude odteraz kráľom on!" ukázal prstom na Androsa. „Pretože to bol on, ktorý nás vyslobodil." Všetci elfovia začali jasať. Andros sa pozrel na Alborga a Andoru ďakovným pohľadom.
„Mám však jednu podmienku," prehlušil krik elfov Andros. Všetci stíchli. V ich očiach sa zračil spýtaví pohľad. Elfovia pozerali nemo na Androsa.
„Vrátite sa so mnou do Zlatej pevnosti," povedal nakoniec. Elfovia prikývli. Našli sa dvaja jedinci, ktorí s touto podmienkou nesúhlasili, no neostávalo im nič iné, ako nasledovať zvyšok elfov cez les.