Tajomná - Tri Svety

14. KAPITOLA

„Mocná je späť a prišla sa pomstiť."

Čierna Zem,
Sivilla - Strieborná pevnosť,
leto, 6441

„Nie je mŕtva! Ustúp," povedala postava, ktorá stála nad Andorou. Ten hlas bol Andore známy. Počula ho takmer vždy v myšlienkach...
Zrazu sa jej dotkli ruky.
„Andora?" počula znovu ten istý hlas. Andora otvorila oči a nad sebou videla rozmazane postavu. Podľa hlasu vedela určiť, že je to elfka a presne vedela, ktorá.
„Andora..." povedala elfka s úľavou.
„Nolme?" počula Andora svoj hlas. Elfka sa usmiala. Áno, bola to Nolme! Jej stará priateľka, ktorá ju vždy mala rada, ktorá jej vždy pomáhala, ktorá ju jediná nezradila... Ale, čo robila v Kráľovskom lese?
„Kde to som?" Andora sa posadila. Nolme od nej kúsok odstúpila.
„Si v Striebornej pevnosti."
„Strieborná pevnosť ešte nepadla do rúk Nepriateľa?" pýtala sa Andora ďalej.
„Zatiaľ nie. Ešte stále bojujeme proti škretom, ale myslím, že dlhšie ako deň už nevydržíme. Má im prísť posila. A nie obyčajná," povedala Nolme dosť vážne. Andora tomu nemohla uveriť.
„Možno by si nám dokázala pomôcť," povedala Nolme tentoraz trochu veselšie. Andora sa pokúsila vstať no márne. Nolme ju chytila za ruku.
„Pokojne lež, my sa o všetko postaráme," povedala jej.
Až teraz si Andora všimla ostatných elfov v miestnosti. Ich tváre napĺňala radosť... i keď boli špinaví a viac dní za sebou asi nespali, boli šťastní. Toto neboli elfovia, ktorí boli teraz v ríši Samui... Neboli to elfovia, ktorí Andoru odsúdili a ktorí ju chceli zabiť. Oni boli vlastne radi, že ju vidia.
„Nie! Chcem pomôcť..." povedala Andora nakoniec. Nolme prikývla a podoprela ju, aby sa mohla postaviť.
Keď už Andora stála, cítila, že ju trochu bolí noha a nič viac.
„Aká nová posila im to má prísť pomôcť? Čo o nej viete?" opýtala sa Andora napokon. Všetci mlčali. To Andore stačilo. Nevedeli nič... Andora prikývla.
„Koľko vás tu ešte stále je?" Nolme chvíľu váhala.
„Sedemnásť..." povedala nakoniec. Andora na ňu vyvalila oči.
„Sedemnásť z dvesto," dodala ešte Nolme. Sedemnásť... Andora bola zhrozená. Toto v žiadnom prípade nemohli vyhrať!
„Dúfam, že máte v pláne odísť," povedala Andora. Nolme sa usmiala a prikývla.
„Keby sme mohli, tak to urobíme už dávno, ale škreti strážia celý Kráľovský les," povedal jeden z elfov. Bol vysoký a mal oveľa kratšie vlasy, ako Andora. Jeho oči mali zelenú farbu. Andora naňho zarazene pozrela.
„Toto je Veaner. Predtým, ako sem prišli škreti, riadil v neprítomnosti kráľa pevnosť," vysvetlila jej Nolme. Andora prikývla.
„No a čo teraz? Zachránili sme ju tak, ako si chcela. Ako nám pomôže?" spoza Nolminho chrbta vystúpila malá elfka. Mala dlhé biele vlasy a tmavo modré oči, niečím sa jej podobala na Ninqie.
„Podľa mňa, nie je dobrý nápad bojovať. Nie, keď nás tu je tak málo. Tým by sme riskovali životy, a kto vie, čo Nepriateľ robí s elfmi."
„Čo navrhuješ, Andora?" opýtala sa Nolme.
„Musíme sa odtiaľto dostať. Neviem ako, ale myslím, že by tu mohli byť niečo, ako podzemné chodby." Pozrela sa na Veanera.
„Je mi ľúto, ale o žiadnych takých chodbách neviem," povedal. Andora sa zamyslela.
„V tom prípade musíme vymyslieť niečo iné..." dodala nakoniec.
„Na rozmýšľanie nemáme veľa času!" prerušila ju elfka. Andora sa na ňu zahľadela.
„Ako sa voláš?" opýtala sa Andora elfky.
„Elyä," odpovedala.
„Tak teda Elyä, niečo navrhni ty!" Elyä vyzerala zamyslene.
„Niekde by tu mal byť únikový východ..."
„Škreti ho už isto objavili," skočil jej do reči Veaner.
„Ako to môžeš vedieť? Videl si ich?" prerušila ho Nolme. Veaner pokrútil hlavou.
„Nie."
„Tak teda tam pošlite niekoho to preskúmať," navrhla Andora.
„To je len ďalšia strata životov," odmietol Veaner.
„Tak potom to pôjdem preskúmať ja!" Andora nechcela už viac počúvať tie jeho nezmysli. Preto sa rozhodla, že pôjde.
„Vy aspoň porozmýšľajte o našej taktike úniku," otočila sa a bola na odchode.
„Andora, počkaj! Idem s tebou," zakričala za ňou Nolme. Andora krátko prikývla a otvorila dvere do miestnosti. Nolme ju okamžite nasledovala. Spoločne prešli dlhou chodbou až sa dostali pred dvere. Andora ich rýchlo otvorila. Viedli do podzemia.
V podzemí bola tma a keby Nolme s Andorou neboli elfky asi by nič nevideli. Spolu dorazili pred malé dvere. Andora sa neisto pozrela na Nolme. Nolme len krátko prikývla. Andora potisla dvere. Nič, dvere sa ani nepohli. Andora zatlačila silnejšie. Znovu nič.
„Škreti museli dvere nejako zabarikádovať," povedala nakoniec. Nolme si povzdychla. „Musí existovať aj inakšia cesta," povedala.
Toto mala Andora na Nolme najradšej. Ona sa nikdy nevzdávala a nikdy si nechcela pripustiť chybu, pokiaľ existovala iná cesta z problému.
„Počula som, že ty si už odtiaľto raz odišla..." napadlo Nolme. Andora si uvedomila, že má pravdu. Raz, keď zabila Noriell utiekla malou bránou v múre.
„Áno, ale na záhrady sa už museli dostať..." Nolme sa rozžiarili oči.
„Nie tam sa ešte nedostali!" povedala radostne. Chytila Andoru za ruku a spolu s ňou vyšla na chodbu.
Spoločne sa vrátili po chodbe, až sa dostali do miestnosti, kde elfovia doviedli zranenú Andoru.
Keď vošli do miestnosti, všetky elfské oči sa na ne upriamili. Bola v nich nádej. Bolo tu asi sedem elfov, ostatní boli, buď na hliadkach, alebo mali iné povinnosti. Veaner ešte stále vyzeral byť zúfalý.
„Cesta, ktorou sme chceli ísť je zabarikádovaná..."
„Ja som to vedel! My sa odtiaľto živí nedostaneme," skočil jej okamžite do reči. Nolme ho však ignorovala.
„Ale spolu s Andorou sme našli novú cestu. Tá je našou jedinou záchranou."
„Vyrážame dnes večer tak sa pripravte a zoberte si len to, čo potrebujete na cestu do ríše Samui," dokončila namiesto Nolme Andora. Elfovia v miestnosti prikývli a všetci z nej odišli. Ostali iba Nolme a Andora.
„Stále ma viac a viac prekvapuješ," prerušila neznesiteľné ticho po chvíli Andora. Noha ju ešte stále bolela a tak sa rozhodla, že sa posadí.
Nolme sa usmiala.
„Ako to myslíš?" opýtala sa. Andora chvíľu mlčala.
„Najprv si utiekla od Lesných elfov, len aby si ma zachránila. Neskôr si sa k nim vrátila a potom znova utiekla. Objavila si sa v Kráľovskom lese a teraz zachraňuješ elfov, ktorí nemajú veľa nádeje," povedala o niečo vážnejšie. Nolme k nej pristúpila.
„Niekedy aj mne príde, že som ako blázon. Ale keby nebolo takých riskantných elfov, ľudí a neviem akých bytostí, veľa vecí by bolo inakšie."
„Ja... vlastne ani neviem, prečo som sem prišla... Tiež som sa zachovala, ako blázon," povedala Andora.
„Áno, to teda bolo riskantné, ale keby si neprišla, o život by prišlo možno viac elfov..."
Andora len prikývla, i keď sa myšlienkami nachádzala úplne niekde inde. Možno zachráni nejakým elfom život, ale veľa z týchto elfov ešte dnes v noci príde o život, tým si bola Andora istá.