Tajomná - Tri Svety

24. KAPITOLA

„Pre vás je toto koniec... ale pre mňa je toto len začiatok mojej cesty!"

Slobodný Fjor,
Sivilla,
začiatok zimy, 6441

Andora stála vedľa Arne. Mala na sebe dlhé biele šaty. Vlasy mala zapletené a do nich pridané strieborné ozdoby. Vyzerala úplne inakšie, ako keď prišla prvýkrát do Sivilli.
Pohľad upierala na Alborga, ktorý stál vpredu. Nepočula nič, pretože bola až moc vzadu. Ešteže mala elfský zrak.
Pri Alborgovi stál človek. Andora ho nepoznala, ale videla, že v ruke drží korunu, podľa toho usúdila, že má vyššie postavenie.
Človek mu opatrne položil korunu na hlavu.
„Nový kráľ Sivilli!" povedal a rukou ukázal na Alborga. Všetci dookola začali kričať a preukazovať slávu. Alborg sa usmieval.
Všetci stíchli, keď Alborg zdvihol ruku. Každý sa naňho pozeral.
„Sľubujem, že budem spravodlivo vládnuť, tak, aby bol každý spokojný, aby ste už viac nemuseli trpieť!" povedal. Znovu všade nastal jasot. Andora začula hrať hudbu. Všetci sa radovali a zároveň vzdávali úctu novému kráľovi.
Andora sa predrala pomedzi zástupy ľudí a elfov. Potrebovala sa porozprávať s Alborgom.
Keď sa ocitla mimo všetkých ľudí zastala a rozhliadla sa dookola. Ľudia sa zabávali, ako nikdy!
Andora sa otočila a vošla zadnou bránou do Sivillskej pevnosti. V pevnosti svietilo svetlo, ktoré išlo z vonka.
Andora rýchlim krokom prechádzala chodbou. Jej rozhovor s Alborgom nemohol počkať.
Všimla si, že oproti nej po chodbe kráča postava. Bol to elf. Andora elfa okamžite spoznala. Andros...
Andros sa na ňu usmial.
„Nevieš kde je Alborg?" opýtala sa Andora a zastala oproti Androsovi.
„Je vo svojej izbe. Andora musíme sa porozprávať... ja musím ti niečo povedať," začal neisto Andros. Andora nemala čas! Ale zo slušnosti prikývla.
Andros ju chytil za ruku a spolu vošli do malej miestnosti.
„Čo sa deje?" opýtala sa Andora, keď Andros zavrel dvere. Vyzeral byť nervózny.
„Milujem ťa."
„Ako prosím?" Andora bola zarazená. Toto nečakala. Nevedela však, ako mu má na toto inak odpovedať.
„No vieš... To sa vlastne nedá ani inakšie povedať," povedal. Andora naňho pozerala. Potom sa usmiala.
„Je to zvláštne, ako ľahko sa dokážeš zaľúbiť, ale povedz mi, myslíš, žeby si dokázal odísť od všetkého vo svojom živote, niekde ďaleko odtiaľto so mnou?" položila mu Andora otázku. Andros sa zamyslel.
„Neviem..."
„To čo na mne vidíš je len dočasné, raz to zmizne," povedala Andora opatrne.
„Tomu neverím. Veď sme dokonalé stvorenia," odvetil Andros. Andora pokrútila hlavou.
„Každý z nás robí v živote chyby, preto nie sme dokonalí." Andros sklopil hlavu.
„Nebuď smutný. Ja ti nechcem ublížiť. Ale v živote ti ľudia budú len ubližovať. Preto si musíš nájsť takých priateľov, ktorí budú stáť pri tebe a vždy ťa podržia.
Zas na druhej strane sa nehanbi za svoje pocity. Máš právo prežívať ľubovoľnú emóciu, ale nie vždy ti ju môžu ostatní opätovať," povedala Andora a rukou sa dotkla Androsovho pleca. „Mal by si rozmýšľať aj nad tým, čo je dobré mňa. Myslieť na seba a na svoje dobro je trochu sebecké nemyslíš?"
Andora ho obišla a vyšla z miestnosti. Bol to krátky rozhovor, ktorý prišiel Andore ako celá večnosť. Mala Androsa naozaj rada, ale dokázala by s ním žiť? Ak on nedokázal pre ňu obetovať svoje pohodlie, potom k nej nepatril. Ona mala o živote vlastné predstavy a on zas vlastné. Neklapalo by im to už len preto. Andora však nemala zlé svedomie. Andros nechcel odísť zo svojho domova, veď sa mohol každú chvíľu stať kráľom. Andora však musela, ale aj chcela odísť.
Zastala pred dverami. Nadýchla sa a zaklopala, potom vstúpila. V strede miestnosti stál Alborg. Bol šťastný.
„Vaše veličenstvo!" usmiala sa Andora a naznačila úklon.
„Stalo sa niečo, Andora?" opýtal sa Alborg tiež s úsmevom.
„Musíme si pohovoriť, ale nie ako priatelia, skôr ako súrodenci," začala neisto Andora. Alborg sa na ňu začudovane pozrel.
„Ako súrodenci?"
Andora prikývla.
„Ide o tvoju matku Véneäu," začala vysvetľovať. „Je to možno neuveriteľné, ale ona nezomrela tak celkom..."
„Čo mi tým chcete povedať?!" prerušil ju. „Najprv On teraz ty. Viete niečo viac ako ja!" povedal hlasnejšie. Andora prikývla.
„Poznala som Véneäu. To ona ma vychovala v Mŕtvych horách v Benori. Dá sa povedať, že mi bola ako druhou mamou," vysvetlila Andora. Alborg pokrútil hlavou.
„Tak prečo ma nikdy neprišla pozrieť, keď žila?!" opýtal sa.
„Ona nemohla... totiž ona bola duch," povedala Andora opatrne. Alborg sa musel posadiť.
„A to ako?" opýtal sa, keď už sedel na stoličke.
„Kedysi dávno sa ešte v Čiernej zemi zaprisahali všetky krajiny, že budú bojovať po boku. Ale oni to porušili. Potom Samui zhodou náhod napadli škreti a oni tam zomreli." Nič viac vlastne Andora ani nevedela.
„Ako si sa dostala ty k mojej matke?"
„Neviem. Na niektoré otázky som ešte nenašla odpovede. Preto som ti prišla povedať, že odchádzam. Neviem, kde. Proste za pravdou! To je cieľ mojej cesty," odmlčala sa. Slzy mala na krajíčkoch. „Vidím ťa posledný krát. Už sa do Slobodného Fjoru nevrátim. A ak raz áno, ty už nebudeš medzi živými." Andora to nevydržala a začala plakať.
„Od dnes ťa budú oslavovať národy, budú sa ti klaňať a slúžiť ti. Buď dobrý vládca a nerob chyby vo svojom rozhodovaní! Neznepriateľ si ľud, lebo ten ťa môže zhodiť z trónu. Oni potrebujú spravodlivosť po moci Temna!" povedala nakoniec. Alborg sa postavil zo stoličky a objal ju.
„Vždy som ťa požadoval za žijúcu legendu, ale nikdy by som nepomyslel, že nás vychovala tá istá osoba," odvetil potichu a ešte stále ju zvieral v náručí. Andora sa odtiahla.
„Myslím, že nie len ja som legenda. Existuje ich tu oveľa viac, ani netušíš, kde všade. Nechcem predbiehať, ale pre mňa si jednou z nich aj ty," povedala utierajúc si oči. Lúčenie bolo niečo ako strata.
„Si kráľ! Konečne dočkal si sa," zmenila Andora tému. Alborg sa usmial a prikývol.
„Neveril som, že sa to niekedy stane, ale je to vážne obrovská zodpovednosť," povedal. Andora si ho premerala pohľadom.
„Konečne som našla svojho prvého príbuzného, ani nevieš aká som rada!" povedala Andora s úsmevom.
„Vážne musíš odísť?" opýtal sa Alborg. Andora prikývla.
„Ale prečo?" opýtal sa nechápajúc.
„Existuje pre nás veľa neobjavených miest, o ktorých my ešte nič nevieme. To je jeden z tých menších dôvodov," povedala.
„A ten hlavný dôvod?"
„Každý má na tomto svete určité poslanie," odvetila. Alborg prikývol. Ešte raz ju objal.
„Zbohom, kráľ Sivilli! Bolo mi cťou spoznať ťa..." Andora sa rozplakala. Lúčenie naozaj bola pre ňu ako strata.
Znovu sa odtiahla od Alborga.
„Už musím ísť," povedala potichu. Alborg prikývol a otvoril dvere. Andora vyšla na chodbu a Alborg ju nasledoval. Ako kráčali chodbou nikto z nich neprehovoril.
Naozaj to Andora chcela? Naozaj chcela odísť zo Slobodného Fjoru? Na myseľ jej chodilo veľa otázok. Vedela, že musí. Vedela aj to, že keď odíde, na cestách bude veľa prekážok a nebezpečenstiev. Ale verila, že bohovia stoja pri nej.
Spolu s Alborgom sa dostali hlavnou bránou na námestie. Andora vedela, že Alborg ju nemôže ísť odprevadiť až ku bráne. Dedina na námestí Sivillského hradu bola veľká.
Spolu s Alborgom zabočili do kráľovskej stajne. Muž, ktorý to tu mal na starosti sa pred Alborgom uklonil a otvoril im dvere do stajne. Andora tu mala totiž svojho koňa. Okamžite ho začula, ako vošla dnu.
„Tak čo, odchádzame?" opýtala sa ho, keď stála vedľa neho. Kôň radostne zaerdžal.
S tebou hocikde, hocikedy, počula hlas vo svojej hlave. Andora sa tým nezaoberala. Vedela totiž, že k nej hovorí jej kôň. Pohladkala ho po šiji.
Potom ho odviazala a on šiel pokojne za ňou von zo stajne. Pred stajňou ich čakal Alborg. Andora si všimla, že má červené oči.
„Zbohom Alborg! Verím, že budeš dobrý kráľ. Nezabudni, že sa nemáš nechať ovplyvňovať druhými ľuďmi. Nikdy nevieš, kto ťa bude chcieť zosadiť z trónu. A ešte jedna vec. Ak sa raz vrátim a ty už naozaj nebudeš medzi nami tak chcem vidieť, že si pre túto krajinu niečo urobil!" usmiala sa naňho a posledný raz ho objala.
„Andora, vieš o tom, že teraz už sa lúčiš so mnou posledný krát?" povedal ešte Alborg. Andora sa smutne usmiala. Alborg mal pravdu už ho nikdy neuvidí, možno iba ak tak pri bohoch.
Potom nasadla na neosedlaného koňa.
„Zbohom Andora!" povedal Alborg. Andora sa usmiala a otočila svojho koňa. Ten sa rozbehol smerom k hradnej bráne. Andore po lícach stekali slzy.
Je koniec... ale pre nový Slobodný Fjor je však toto iba začiatok!

Slobodný Fjor,
Sivilla,
začiatok zimy, 6441

Uplynuli dva dni odkedy Andora odišla z hlavného mesta Sivilli. Neľutovalo to. Jej cesta, po ktorej mohla ísť jedine ona, viedla ďaleko od Slobodného Fjoru. Avšak, predtým ako opustí túto zem navždy, sa musí ešte zastaviť u Dareen.
Andora pred sebou zbadala les. Poznala ho výborne, keďže tam trávila väčšinu svojho času s Dareen. Vedela, že tam nájde iba Dareen, pretože Riä bola v Siville. Andora však nevedela, prečo Dareen na Alborgovej korunovácii nebola. A ani ju to nejako netrápilo.
Andora zosadla zo svojho koňa a po jeho boku vstúpila do lesa. Les bol oveľa väčší, ako si ho Andora pamätala.
Netrvalo dlho a Andora sa ocitla na čistine medzi šiestimi kameňmi. Svojho koňa nechala kúsok vedľa čistiny. Nechcela, aby šiel s ňou do knižnice.
Andora sa postavila do stredu magického poľa. Zem pod ňou sa zaleskla rôznymi runami. Andora vedela, že tento magický kruh, okrem toho, že je vchod do Dareeininej knižnice, je aj Valarin.
Andora sa rukou dotkla zeme.
Zrazu okolo nej sa zdvihol žiariaci stĺp. Čistina jej zmizla z dohľadu. Vtom sa ocitla v diamantovej chodbe. Vedela presne, kde je.
Pomalým krokom prešla po chodbe. Chcela si užiť každú poslednú chvíľu strávenú tu, v knižnici.
Zrazu sa ocitla v obrovskej miestnosti, kde všade boli knihy. Tisíce rôznych kníh.
„Dareen!" povedala Andora hlasnejšie. Zrazu začula buchot.
„Andora?" spoza regála vyšla postava, ktorá v rukách držala tri knihy. Dareen sa usmievala.
„Stalo sa niečo?" ako vždy šla Dareen k veci.
„No... vlastne, prišla som sa rozlúčiť," odvetila Andora. Dareen položila tri knihy na stôl.
„Takže si sa nakoniec rozhodla takto..." Dareen sa zamyslela. Potom sa na Andoru znovu usmiala.
„Ja som to vedela od prvej chvíle. Nesmej sa mi, ale to je vážne dobrá správa. Nie žeby som ťa tu nechcela, ale v mojich knihách je písané iba o Slobodnom Fjore," povedala Dareen nakoniec. Andora sa na ňu usmiala.
„Prišla som ti vrátiť tvoje knihy." Andora vytiahla zo svojej kapsičky dve knihy. Dareen sa na ne pozrela. Jedna kniha bola o Čiernej Zemi, teda o Slobodnom Fjore a tá druhá kniha bola Andorina.
„Zober si ich. Do tej svojej píš všetky svoje zážitky," začala Dareen a knihu podala Andore. Potom si pohľadom premerala druhú knihu. Kedysi Čierna Zem...
„Túto si zober na pamiatku," podala jej ju. Andora ju ochotne prijala. Potom Dareen objala.
„Ešte tu mám niečo pre teba. Posiela to Tourion!" zvolala Dareen radostne.
Zrazu sa jej v ruke objavil meč. Meč, ktorý požičala Andora Tourionovi, keď bola vojna. Andora sa usmiala a vzala si ho.
„Kde je vlastne Tourion?" opýtala sa.
„Stal sa novým kráľom Temných elfov, potom ako zomrela Ninqie," odvetila Dareen.
„A Nolme?" pýtala sa Andora ďalej. Dareen pokrčila plecami.
„Neviem. Asi odišla so svojim otcom a Androsom domov," povedala Dareen nakoniec. Andora prikývla.
Každý mal o živote jasné predstavy. Andora nemohla chcieť od nich, aby išli s ňou.
„Ak chceš môžem ísť chvíľu s tebou," navrhla Dareen. Andora sa na ňu usmiala, potom prikývla.
Dareen chytila Andoru za ruku a ťahala ju po chodbe späť odkiaľ Andora prišla. Zastali až na konci chodby. Dareen však Andoru ešte stále držala za ruku. Jednu ruku vystrela ku diamantom, ktoré boli nad nimi.
Zrazu sa knižnica premenila na čistinu. Andora s Dareen stáli v jej strede.
Andora začula erdžanie jej čierneho koňa. Spolu s Dareen k nemu podišli a potom ich, inou cestou ako prišli viedla na sever. Andora uvidela Osamelé hory. Ešte nikdy nešla touto cestou.
Keď už boli pár míľ od Dareeininho lesa, Dareen zastala.
„Ďalej už musíš ísť sama. Tu moja cesta končí," povedala Dareen. Andora prikývla.
„Zbohom Dareen! Ďakujem za všetko," povedala potichu. Dareen pokrútila hlavou.
„Nie Andora, ja ďakujem. Otvorila si celému Slobodnému Fjoru oči, aby sa postavil Nepriateľovi," usmiala sa Dareen. Andoru ju objala.
„Zbohom Andora!" dodala. Andora sa od Dareen odtiahla a nasadla na svojho čierneho koňa. Posledný krát sa na Dareen usmiala, potom svojho koňa popohnala do cvalu smerom na sever.
Keď sa obzrela za seba, Dareen tam už nestála. Andora popohnala svojho koňa rýchlejšie.
Všetko sa len začína. Nové dobrodružstvá, nové svety. Od všetkého, čo doteraz poznala odchádza.
Pre Andoru nebolo dôležité, čo s ňou spraví život, ale to, čo spraví ona so životom!
Nenarodila sa preto, aby sa na život pripravovala, ale preto, aby žila!

Koniec

opitp8YMQMV3