Tajomná - Tri Svety

3. KAPITOLA

„Som monštrum, keď ma chcú všetci zabiť? Nie, ja som na prahu k svojej dokonalosti!"

Čierna Zem,
Benori- hranica Mŕtvych hôr,
koniec jari, 6441

Bolo skoré ráno a Andora už bola dosť ďaleko od jaskyne, ktorá sa nachádzala v Mŕtvych horách a v ktorej žila spolu s duchmi. Keď naposledy videla to miesto zistila, že celý jej život bol mŕtvy ako Véneäine slzy. Bolo načase zakúsiť skutočný život a zistiť, aké je to byť medzi živými. Andora mala také príležitosti len v lese v Mŕtvych horách, i keď ani tam neboli žiadni ľudia. Nikdy nemala možnosť s nikým bojovať, ani s duchmi, pretože to boli nerovní súperi. Mali veľa výhod a jedna z nich bola taká, že keď chceli tak sa ich Andora nemohla dotknúť.
O príšerách, ktoré žili za týmito horami len počula od Lagosa, ale aj tak si ich nevedela predstaviť. Véneä jej zvyčajne hovorievala o lesoch, lúkach a mestách, kde žijú ľudia, elfovia a trpaslíci. Andora mala zvyčajne plnú hlavu otázok, ktoré sa týkali elfov. Ale Véneä o nich nevedela takmer nič. Raz jej ale hovorila, že elfovia sa delia na niekoľko skupín a tie tvoria klany. Nevedela však ako sa volajú tí elfovia.
Často jej vravievala aj o zle, ktoré teraz sídli v Ohnivej Ríši. Skôr ako odišla jej Lagos povedal, že má ísť do Kráľovského lesu, pretože tam žijú elfovia. Momentálne tam mala Andora namierené. Na cestu jej Véneä dala sivý plášť, ktorý - ako jej aspoň ona povedala, našli spolu s ňou, a ktorý ju mal chrániť pred dažďom. Ďalej mala zo sebou luk spolu so šípmi, ktorý si robila sama podľa Lagosových opisov a meč, ktorý tiež našli. A samozrejme vak s vodou. Na jedenie si však nezobrala nič. Andora bola zvyknutá na lovenie, preto sa rozhodla, že si cestou niečo uloví.
Slnko už bolo na oblohe, keď sa Andora dostala úzkou cestičkou von z Mŕtvych hôr. Andora cítila niečo, čo cítila vždy len v lese. Bol to čistý svieži vzduch.
Keď sa obzrela navôkol videla všetko, čo doteraz ešte nevidela. Krajinu, ktorá bola zelená. V diaľke lesy a pred sebou malú dedinku, ktorou ešte dnes prejde.
Bolo to niečo neuveriteľné. Celé roky sedela v jaskyni a teraz je slobodná. Pravda bola taká, že mohla odísť z Mŕtvych hôr, no nikdy nad tým nerozmýšľala.
Andora sa rozutekala dole kopcom. Ani sa neobzerala za seba. Netrápilo ju v tejto chvíli to, čo prežila v minulosti. Tešila sa z prítomnosti a voľnosti, ktorú pociťovala.
Vánok sa jej pohrával s dlhými bielymi vlasmi. Andora to všetko cítila. Už ju nikto nemohol viac zdržať. Mala jasný cieľ a prisahala si, že ho splní najlepšie ako to len vie. Bola pripravená na všetko, čo ju čakalo v tejto novej krajine. Či už to bude dobré alebo to bude zlé.
Andora si ani nevšimla ako rýchlo zbehla z kopca. Obzrela sa až vtedy, keď zastala. Mŕtve hory, v ktorých ešte pred desiatimi minútami žila, boli strašidelné.
Majú vystihujúci názov, pomyslela si Andora, potom sa otočila a pokračovala vo svojej ceste.
Dedinka bola neďaleko pred ňou. Andora sa len usmiala a pokračovala v ceste.

♦ ♦ ♦

Slnko bolo vysoko, keď Andora prišla do dedinky. Lagos ju predtým, ako odišla, varoval pred ľuďmi, ktorí tu žili. Mali strach zo všetkého nového a cudzieho. Ak by zistili, že Andora prišla z Mŕtvych hôr asi by ju zabili. Preto mala na hlave kapucňu, ktorá jej zakrývala vlasy aj špicaté uši.
Dedinka bola maličká a tichá... nikde nebolo vidieť žiadneho človeka. Andora bola dosť prekvapená, pretože, ako si aspoň u duchov všimla, ľudia boli dosť hluční. Alebo to platilo len u duchov? Duchovia sú mŕtvi ľudia a tí by mali byť ticho. Kde sú potom všetci? kládla si v duchu Andora otázky.
Zrazu v diaľke začula zvuk, ktorý ešte nikdy nepočula. Bola zvedavá, atak stála na kraji cesty pri jednom opustenom tmavom domčeku. V diaľke videla žltú bodku, ktorá sa pohybovala smerom k nej. Boli to ľudia ozbrojení - v zlatej zbroji na bielych koňoch. Andora ich z diaľky sledovala. Ľudia boli oveľa krajší a elegantnejší, ako čakala.
Zrazu ju niekto chytil za ruku a ťahal dnu do tmavého domu. Keď sa obzrela, aby zistila kto ju to ťahá za ruku, nevidela v tme nikoho, ale stále cítila jeho železné zovretie. Andora si myslela, že si niekto všimol, že zostúpila z Mŕtvych hôr. Možno ju ten niekto chcel zabiť. Začala mať zlé tušenie a chcela sa dostať, čo najrýchlejšie preč odtiaľto. Trhla svojou rukou, ale ruka, ktorá ju držala sa ani nepohla, iba ju držala silnejšie.
Andore nezostávalo nič iné, a tak kopla odhadom svojho nového nepriateľa do nohy. Z tmy sa ozvalo tiché zastenanie. To Andoru uistilo, že trafila svoj cieľ.
Zovretie povolilo a Andora bola znova slobodná.
Keď chcela ujsť niekto ju potkol a ona pristála bruchom na zemi. Hlavou bola takmer už von z domu, ale ten niekto ju začal ťahať dnu do temnoty. Andora sa zvrtla a otočila sa na chrbát. Inštinktívne znova kopla. Ruka jej pustila nohu a ona sa mohla bez problémov znova postaviť. Tentoraz Andora neutekala. Bola pripravená na boj proti útočníkovi.
„Nebuď hlúpa. Ešte urobíš blbosť a nájdu nás," zasyčal niekto z temnoty. Andora bola zmätená.
„Nás? Kto vlastne si?" spýtala sa zmätene.
Zrazu ju niekto stiahol na zem a priložil jej ruku k ústam. Andora nemohla rozprávať.
„Pst!" počula pri uchu mužský hlas. Pri okne sa čosi pohlo. Bola to tá armáda, ktorú videla predtým, iba z diaľky. Z blízka vyzerali ešte krajšie. Mali krásne vyleštené zlaté zbroje a krásne biele kone a... dlhé vlasy... Andora ešte nikdy nepočula o ľuďoch s dlhými vlasmi.
Keď armáda zmizla z dohľadu, ruka, ktorú mala na ústach sa odtiahla a stisk na ruke povolil. Andora sa mohla slobodne postaviť.
Keď už stála otočila sa a vyšla z malého domčeka von.
„Hej! Počkaj! Kde ideš?!" zakričal neznámy za ňou. Andora sa ani nenamáhala otočiť.
„Čo najďalej od teba!" povedala naštvane. Neznámy ju dobehol a teraz kráčal popri nej.
„Tak potom idem s tebou," povedal trochu výsmešne. Andora zastala a chcela sa mu pozrieť do tváre. Neznámy mal však na hlave kapucňu tak isto ako ona.
„Kto vlastne si?" opýtala sa znova.
Neznámy ju namiesto odpovede chytil za ruku a ťahal preč z dedinky. Prudkosť, akou ju ťahal spôsobila, že Andore spadla kapucňa z hlavy.
Neznámy zastavil a chvíľu sa na ňu pozeral. Potom natiahol k nej ruky a dal jej kapucňu na hlavu. Znova ju chytil za ruku a ťahal tentoraz trochu pomalšie. Andora to nechápala.
„Čo to má znamenať?" vyštekla naňho.
„Buď potichu, ak nechceš zomrieť," zasyčal na ňu neznámy. Andora sa teraz poriadne nahnevala.
„Tak ty sa mi ešte vyhrážaš?" Andora takmer kričala. Neznámy bol čoraz viac nervóznejší a ťahal ju rýchlejšie.
„Okamžite ma pusť!" pokračovala Andora. Zrazu neznámy stŕpol. Andora bola úplne zmätená, ale neskôr jej doplo, čo ho tak znepokojilo. Niekto sa k nim blížil. Andora počula dupot kopýt, ktorý bol čoraz hlasnejší.
Zrazu sa pred nimi objavila tá malá armáda, ktorú videli už aj predtým.
„Čo sa tu deje?! Kto ste?!" kládol otázky asi ich vodca. Neznámy pristúpil k nemu bližšie.
„Sme len prostý kupci a pochádzame zo Sivilli. Stalo sa niečo?" povedal predstieraným hlasom.
„Ja tu pokladám otázky! Načo máš na hlave tú kapucňu, a kto je ona?!" ukázal palcom na Andoru.
„To je moja priateľka, ktorá prišla spolu so mnou. A tie plášte máme kvôli slnku," hovoril nevinne.
Vodca zoskočil z koňa a podišiel k nim bližšie.
„Daj si ju dole!" povedal prísne.
„Ale pane..."
„Daj si ju dole!" skríkol naňho . Neznámemu nezostávalo nič iné a dal si kapucňu dole. Andora od úžasu naňho hľadela. Ten neznámy bol elf. Bol dokonalý, ako jej ich opisovala Veneä. Mal dlhé biele vlasy, pod ktorými sa skrývali uši a bledú pokožku, ako Andora . Mal chladné modré oči, ktorými prebodával veliteľa armády.
„Elf!" Veliteľ vytasil meč a priložil mu ho ku krku.
„Tak tu je ten démon. Čo so mnou spravíš?! Omámiš ma kúzlami?" zasmial sa veliteľ a pritlačil mu meč tesnejšie ku krku. Z novej rany sa začala valiť krv.
„Pane, ten elf vyzerá ako Temný elf. Myslíte, že tí démoni znova povstali?!" položil otázku jeden z vojakov.
„Je to dosť možné, mali by sme o tom poslať správu nášmu kráľovi do Kráľovského lesu," povedal ich veliteľ.
Andora nemohla tomu uveriť. Nikto z tých, ktorí tu pred ňou stáli neboli ľudia, boli to elfovia, ktorým šlo, len o zabíjanie.
Neznámy elf sa nemohol ani pohnúť pod tlakom meča veliteľa. Andora sa nemohla viac pozerať, ako ho zabíjajú a z opasku vytiahla rýchlo meč, ktorý hodila do veliteľa. Svoj cieľ trafila presne a veliteľ padol mŕtvy na zem. Neznámy elf vytiahol z neho meč a hodil ho rýchlo Andore . Potom vytiahol svoj meč a začal bojovať s ostatnými elfmi, ktorí medzi tým zišli zo svojich koňov. Andora nečakala ani minútu a bežala pomôcť svojmu novému nepriateľskému priateľovi. Ešte nikdy nebojovala a to nie s toľkými elfmi naraz.
Elfovia boli rýchli a obratní. Andora mohla ďakovať, že mali zbroj, ktorá ich trochu spomalila.
Na to, že bojovala prvýkrát proti elfom to až také zlé nebolo.
Prvý elf na ňu zaútočil s mečom, ktorým jej mieril na hruď. V jeho očiach Andora zbadala výsmech a to žiadalo pomstu. Vyhla sa jeho úderu a zasiahla protivníka lakťom do ramena. Sila, ktorou to urobila, útočníka odhodila na zem a Andora ho mohla bez problémov zabiť svojim mečom. Ďalší protivník sa na ňu vrhol zozadu a meč jej priložil ku hrdlu. Andora cítila studené železo. Avšak protivník si nevšimol, že v ruke drží stále meč. Andora mu ho vrazila do chodila. Vojak vykríkol od bolesti a Andora mala znova príležitosť zabiť ho. Rýchlo sa otočila a mečom hladko prešla cez protivníkov krk. Oddelila mu hlavu od tela.
Keď sa obzrela dookola nevidela tam nikoho okrem jej asi nového spoločníka a piatich mŕtvych elfov. Elf si dal znovu kapucňu na hlavu a Andora urobila to isté. Niekto ich chce zabiť to vedela presne. A ten niekto boli elfovia z Kráľovského lesa.
Tentoraz ju elf nemusel chytať za ruku, pretože dobrovoľne šla za ním. Elf sa pohyboval potichu a rýchlo ako Andora.
Keď konečne vyšli z dedinky spomalil. Neďaleko Andora videla les, ktorý bol oveľa väčší, ako ten, ktorý bol v Mŕtvych horách.
„Vysvetlíš mi prosím ťa, čo sa to tu deje?" nevydržala Andora a spýtala sa. Elf chvíľu mlčal, ale potom povedal: „Chcú ťa zabiť." Andora bola zdesená . Prvýkrát vyšla von z Mŕtvych hôr a už bola sledovaná elfskou strážou.
„Čože?" nechápala. Elf si povzdychol.
„Keď prejdeme ten les bude už noc, preto zastavíme a spravíme si tábor v ňom. Potom ti všetko vysvetlím." Andora chvíľu váhala, ale potom prikývla. Bola unavená z boja a ešte ju čakala cesta. Vedela, že do Kráľovského lesa ísť nemôže, pretože by ju zabili hneď na mieste. Rozhodla sa, že pôjde s cudzím elfom tam kde chce on.
„Ako sa vlastne voláš?" prerušila ticho Andora. Elf sa na ňu ani nepozrel iba povedal: „Tourion."
„Tourion. .. čo to meno znamená?" usmiala sa Andora.
„Znamená to Ostražitý," usmial sa tiež.
Keď vstúpili do lesa, slnko pomaly klesalo smerom na dol za vysoké kopce.
„Ako ďaleko ešte pôjdeme?" opýtala sa Andora.
„Ešte kúsok prejdeme, aby nás v noci nikto nespozoroval. Potom sa utáboríme pod jedným zo stromov," povedal jej a dal si dole kapucňu. Andora urobila to isté.
Keď sa pozrela na Touriona zbadala mu na krku škrabanec, ktorý mu urobil jeden z tých elfov. Tourion odkiaľ si vytiahol šatku a obviazal si ju okolo rany.
Slnko už zapadalo, keď Tourion zastal.
„Tu sa utáboríme. Počkaj tu idem nazbierať drevo, aby sme si mohli urobiť oheň," povedal a ukázal na miesto pod obrovským dubom.
Keď sa vrátil v rukách držal malé konáre. Položil ich na zem a zapálil. Keď oheň už bol hotový povedal: „Idem ešte niečo uloviť počkaj tu." Andora bola hladná ale loviť chcela ísť sama.
„Nie. Loviť idem ja a ty tu budeš čakať," povedala a otočila sa na cestu za korisťou.
„Ako ti mám veriť, že neutečieš?"
„Neostáva ti nič iné, len mi veriť," povedala mu Andora a už kráčala do temnoty medzi stromy.
Keď už oheň pomaly nevidela zastala a čakala. Vo vzduchu bolo cítiť zvierací pach. Andora zavrela oči a poslepiačky pach nasledovala, pritom sa dotkla každého stromu. Presúvala sa rýchlo a nehlučne.
Zrazu počula šuchot. Vedela, že niečo je pred ňou. Vytiahla svoj luk a jeden šíp, ktorý mal na konci biele perie. Natiahla tetivu a vystrelila. Šuchot stíchol a bolo počuť iba slabé písknutie. Teraz Andora vedela, že zviera trafila. Prišla k tomu bližšie. Bol to zajac a bol obrovský. To stačilo akurát dvom elfom.
Keď sa otočila niečo pred ňou stálo. Bolo to obrovské, ale strom to nebol.
„Vypadni z môjho lesa!" zavrčal obor. Andora necítila žiadny strach, i keď to bolo nové a trochu o dosť väčšie od nej. Obor sa zahnal rukou. Andora sa mu s ľahkosťou vyhla.
Vytiahla svoj meč a bodla nim obra do nohy. Obor sa zasmial: „To je všetko, čo vieš?" Jeho smiech prehlušil ticho, ktoré tu vládlo.
Znova sa ohnal rukou a tentoraz to Andoru zasiahlo a odhodilo ku stromu.
„Však počkaj ty špina, ja ťa zabijem!" smial sa obor ďalej. Andora mala ťažkosti postaviť sa, ale nakoniec to zvládla. Noha ju trocha bolela a cítila, že vzadu na chrbte má ranu.
Nie len elfovia, ale aj tento obor ju chcel zabiť. Čo komu spravila?! Obor jej naďalej nadával a to Andore dodalo odvahu postaviť sa mu. Meč držala pevne v ruke.
Kým sa obor smial a nevšímal si ju Andora vyliezla na strom, ktorý bol najbližšie. Čakala na vhodnú príležitosť skočiť obrovi na hlavu a skoncovať s ním.
Zatiaľ si ju ešte nevšimol. Andora sa pomaličky plazila po konári.
Keď bola tesne nad obrom postavila sa. Odrazila sa nohami od konára a skočila. Pristála obrovi rovno na hlave. Tentoraz si ju obor všimol a začal sa vrtieť. Andora nečakal ani minútu a ostrou čepeľou meča prebodla obrovi hlavu. Obor sa ohnal posledný raz a spadol na zem mŕtvy. Skôr, ako pristál na zemi Andora sa rýchlo odrazila od jeho hlavy a bezpečne pristála na zemi.
Keď obor ležal na zemi mŕtvy Andora vytiahla z neho svoj meč zobrala zajaca a ponáhľala sa smerom ku táborisku. Noha ju ešte stále trochu bolela. Rana, ktorú mala na chrbte ju už vôbec neštípala.
Keď bola už v tábore videla, že oheň horí viac ako horel. Pred nim sedel Tourion.
„No, konečne si tu. Ti to trvalo. Kde si bola tak dlho?" opýtal sa pokojne. Keby mu Andora povedala, čo sa jej prihodilo, že takmer zomrela asi by jej to neveril.
„Chvíľu som sa zdržala..." bolo všetko, čo povedala. Potom mu hodila králika pred nohy.
„Tak už mi povieš, čo sa to tu deje? Prvýkrát odídem z domova a už ma chcú všetci zabiť?" Sadla si a oprela sa o strom. Tourion chvíľu mlčal.
„Pochádzam z Dračích hôr, ktoré uvidíš hneď, ako vyjdeme z tohto lesa. Tam ťa musím zaviesť. Som elf, to si si už asi všimla, ale nie až taký obyčajný..."
„To som si tiež všimla," prerušila ho Andora a usmiala sa.
„Elfovia sa delia podľa rás. Existujú Mesační elfovia, Zlatí alebo Slneční elfovia, Lesní a tak ďalej. Ja patrím ku Temným elfom. Podľa ostatných rás sme my, Temný elfovia, dávno vyhubení, čo však nie je pravda.
Mňa poslala naša kráľovná, hneď, ako zistila, že niekde v Mŕtvych horách sa nachádza ďalší z potomkov elfov, ktorý ovláda mágiu..."
„Čím si je tvoja kráľovná istá, že ovládam mágiu?" znova ho prerušila Andora.
„Naša kráľovná je mága a vycíti hocijakú inú temnú mágiu."
„Temnú?"
„Temnú mágiu. Povedala mi, že ťa mám nájsť a okamžite priviesť do Dračích hôr. Ostatní elfovia to asi vycítili tiež a teraz ťa hľadajú, pretože si myslia, že si pre nich nebezpečná. A chcú ťa zabiť." Andora bola ešte stále dosť zmätená. Nikdy by nepomyslela na to, že v sebe skrýva mágiu, o ktorej doteraz nevedela.
Pred pár hodinami sa tešila, že bude žiť normálny život elfky spolu s jej príbuznými v Kráľovskom lese a nakoniec zistí, že elfovia sú obyčajní vrahovia. Keby nebolo Touriona už dávno, by ležala mŕtva v dedinke. Mohla mu ďakovať za život.
„Prečo si ostatní elfovia myslia, že ste vyhubení?" prerušila ticho Andora.
„Kedysi dávno sme boli my, Temný elfovia, prví elfovia na zemi. Boli sme prví, ktorí ovládali mágiu. Vtedy sa stala nehoda. Na juhu začali vyhorievať lesy a dediny boli zaplavené. Ľudia vinili z toho nás, preto sa rozhodli, že nás všetkých nájdu a zabijú. Zabili väčšinu, iní to prežili a utiekli sem do Čiernej Zeme. Nikto o tom nevedel. Všetci boli spokojní, keď zničili, podľa nich to zlo, ktoré páchalo tie škody. Ale my, Temný elfovia, sme sa v temnotách hôr zotavovali a pripravovali na nový život," povedal jej Tourion pričom zablúdil pohľadom do temnoty lesa. Andora prikývla.
„Mala by si si oddýchnuť zajtra musíme prejsť dlhý kus cesty. Bude to trvať necelé tri dni, kým dorazíme do môjho domova," oznámil jej.
„Tourion?" Andora mala otázku naňho. Tourion sa na ňu pozrel spýtavým pohľadom.
„Nakoľko ti môžem dôverovať?" opýtala sa. Tourion sa usmial.
„Vieš ja nie som ako tí namyslení elfovia, ktorí nás chceli zabiť. Dôvera záleží na skutkoch, ktoré vykonávame, nie na slovách," povedal jej. Andora mala plnú hlavu otázok, ale nakoniec sa spýtala len tú hlavnú.
„Nakoľko dôveruješ ty mne?" pre Andoru táto otázka znamenala veľa. Tourion chvíľu mlčal.
„Zachránila si ma pred elfmi z Kráľovského lesa. Takže zatiaľ nemám žiadny dôvod ti neveriť."
„Veril by si mi, keby som ti povedala, že som zabila obra?" usmiala sa Andora.
„Bol to troll nie obor, ale máš pravdu, bol obrovský, takého som ešte ani ja nevidel. Mal by som ti veriť, pretože som ťa videl. Si naozaj dobrá lovkyňa, ale teraz už spi," skôr jej to prikázal ako povedal.
Andora naňho vyvalila oči. On ju sledoval.
Však veď počkaj ja ti to všetko raz vrátim, hovorila si Andora v duchu.
Z jednej strany mal Tourion pravdu. Nemôžeš dôverovať, len tak hocikomu. A z tej druhej, nemal by špehovať niekoho komu verí. Andora si ľahla na mäkkú trávu. Mala perfektný výhľad na nebo plné hviezd. Nočná obloha bolo prekrásna. Andora rozmýšľala nad všetkým, čo sa jej dneska prihodilo až došla k záveru, že elfovia z Kráľovského lesa sú jej nepriatelia. Chceli ju zabiť, preto si Andora prisahala, že sa im pomstí. Hlavu mala plnú myšlienok, až nakoniec zaspala.

&testGroups%5BKc%