Tajomná - Tri Svety

13. KAPITOLA

           

„Aj my sme boli kedysi ľudia, aj my musíme raz zomrieť."

Čierna Zem,
Samui,
leto, 6441

  Andora bola zničená. Celých päť dní cestovala bez jedla. Nemala si, čo uloviť, teda skôr čím. Luk a svoj meč si zabudla v ríši Samui. Na vodu narazila raz začas. Ale to nebolo všetko, čo sa jej prihodilo. Včera cítila pod svojimi nohami, ako sa zem trasie. Najprv si myslela, že má halucinácie. Neskôr, keď išla okolo dediny stretla jedného starca, ktorý sa jej tiež sťažoval, že počul, ako obrovské vojsko pochoduje smerom na Sivillu.
      Bolo to dosť možné, ale žeby až takto na seba Nepriateľ upozorňoval? Nie, muselo to byť niečo iné.
       Andora sa už ďalej tým nezaoberala. Bolo to za ňou... A o to, čo bolo za ňou sa už nestarala. Nebola to jej vec... Všetci jej dali jasné najavo, že ju nepotrebujú. Tak prečo by sa mala starať o druhých, keď jej pomoc nechcú? Už to viac riešiť nechcela.
      Predvčerom zachránila jedno dievča... Nevedela prečo to vlastne urobila, ale niečo na ňom bolo.
       Pôvod to nebol... jej rodičia boli chudobní a aj neskôr zomreli na následky ich biedy. Dievča, ktoré sa volalo Niena, povedalo, že stretla akúsi elfku... Tá elfka bola smrťou jej brata tak, že oživila jedného zo škretov. Niena povedala aj že elfka bola mága. Andora mohla okúsiť jej silu mágie, keď sa snažila škreta oslobodiť od jej síl.
      Kedysi počula o Aini... Veľkej Aini. Ale tá už bola mŕtva. Toto nemohla byť ona. Avšak niečo na jej mágii bolo. Jej mágia nebola čistá elfská. Bola to presne tá istá, akú mala Andora.
Dosť! Toto nie je moja vec! Toto nie je moja zem, môj domov, moja rodina... Myšlienky na rodinu v nej vyvolali spomienky na jej priateľov. Tourion, Nolme, Alyatur a Faileon. Ninqie ju zradila... Neochránila ju pred tými, ktorými ju mala chrániť. Sama jej to povedala v Dračích horách, že sa o ňu postará, aj keby mala proti sebe celú elfskú armádu. Čo je to za sľub, ktorý nedodržuje?!
      Andore bola jasné, prečo ostatní elfovia nemali radi blízkosť Temných elfov.
Bol aj taký Tourion? Andora ho mala rada, ale mal rád aj on ju? Alebo to všetko robil z povinnosti?
      Andora zastala. Bolo jej zle a točila sa jej hlava. Bola totálne vyčerpaná. Rozhodla sa, že si chvíľu odpočinie pod stromom, ktorý sa nachádzal mimo cesty, po ktorej šla.
       Pomaly došla až ku vysokému dubu.
       Keď si k nemu sadla pozerala sa na obrovské hory pred sebou. Vedela, že sú to Dračie hory. Vyzerali mohutne a veľkolepo. V týchto horách zažila toho najviac. Teda aspoň najviac toho dobrého... Tam jej Ninqie všetko vysvetlila. Ninqie bola ako jej sestra... Teraz je pre ňu ako zradkyňa... Andora bola unavená až zaspala.

     Ľudia boli zamestnaní svojou každodennou prácou. Avšak tento deň bol oveľa podozrivejší, ako všetky ostatné. Ulicami sa hemžili neznáme bytosti zahalené v tmavých plášťoch.
      Prvý z nich sa objavili pred dvomi dňami a všetky z týchto neznámych bytostí mali namierené na sever. Niečo na nich bolo predsa len čudné. Ani jedna z týchto bytostí sa nezastavila v žiadnom hostinci a ak sa ich aj niekto opýtal, kde majú namierené, tak mu vždy odpovedali: „Skaza a smrť je na ceste!" Nič viac, nič menej.
        Niektorí ľudia z dediny odišli, iní si mysleli, že bytosti sú pomätené. Ich pravú tvár však nikdy nikto nevidel.
       Zrazu sa spoza kopca ozvali rohy. Ich zvuk sa rozliehal po celej dedine. Niečo nebolo v poriadku.
       Zvuk týchto rohov bol pre ľudí z dediny neznámy. Všetci ľudia prestali pracovať a teraz sa zhromažďovali na námestí, aby zistili, kto ten zvuk vydáva. Všetci trpezlivo očakávali...
         Na kopci sa objavila postava. Bola obrovská a mohutná. Nevyzerala, ako normálny človek skôr ako... škret. Až teraz ľudia pochopili, o čo tu ide. Škreti zaútočili na Sivillu!
       Škret, čo si zakričal, niečo ako pokrik. Spoza jeho chrbta sa vynorila obrovská armáda škretov a iných oblúd. Ľudia začali kričať a plakať. Rozutekali sa po celej dedine. Vládol tu chaos.
        Škret na kopci zdvihol ruku a rýchlim švihom ju dal naspäť dole. To bol signál pre ostatných škretov, aby zaútočili na dedinu.
       Škreti mali rozkaz zabiť všetkých, ktorí sa im budú vzpierať. Jediné, čo teraz škreti potrebovali boli deti...veľa detí. Nepriateľova armáda potrebovala v ťažkých časoch niečo jesť. Ak chcela byť silná a nedobytná.
        Škreti sa rozbehli z kopca a zaútočili na dedinu. Ľudia vrieskali. Ich krik bol počuť až do lesa, ktorý bol niekoľko míľ odtiaľto. Začali rozbíjať a podpaľovať domy, v ktorých sa skrývali vystrašení ľudia, no skôr ako to urobili odvliekli deti a hodili ich na voz, ktorý ukradli dedinčanom.
         Deti pišťali a plakali. Boli nahádzané na kope vo voze. Proti sile škretov sa nemali, ako brániť.
         Ľudia ležali na cestách roztrhaní. Ani jeden z ľudí nemal iba jednu ranu. Škreti ich totálne zohavili. Tváre mali doškriabané,  oblečenie potrhané a presiaknuté krvou. Niektoré telá nemali končatiny alebo hlavy. Bolo to odporné.
      Keď škreti svoju prácu vykonali mali tri veľké vozy plné deti, ktoré boli nahádzané na sebe. Plakali a niektoré z nich boli dokonca aj zadusené. Škreti pobrali ostatné tela mŕtvych a popribíjali ich ku domom, ktoré neskôr podpálili.                             
       V diaľke na kopci stála postava. Jej dlhé svetlé vlasy viali vo vetre. Na všetko sa zhora dívala a iba sa usmievala.
       Škreti vykonali prácu, ktorú im prikázala urobiť. Jej škodoradostný pohľad skĺzol za dedinu a upriamene sa dívala do diaľky.
         Toto všetko raz ovládne. Zničí Nepriateľa a stane sa kráľovnou celej Čiernej Zeme. Ona ,Aini, dcéra Aini Veľkej, si zotročí celú zem. A ani bohovia jej v tom nezabránia!