Daughter

9.Kapitola

Na hodinkách sa ukázalo 12:00. Presne vtedy už aj moji rodičia idú spať, a celý palác sa ponorí do ticha. Tak to bolo aj teraz a ja som mala dokonalú príležitosť výsť von. Pre istotu som si dala aj to oblečie čo bolo v batohu u mami v šatníku. Síce mi bolo trocha veľké, no nevšímala som si to. Potichu som vyšla von z izby a zamierila si to k altánku.

                              ***
Vošla som von na záhradu. Odtiaľto to je už len chvíľka. Boli tu nejaký strážci, a môj adrenalín sa čím ďalej tým rýchlejšie zvyšoval.

Keď som konečne bola pri altánku a mala dobrý pocit že je všetko v poriadku, snažila som a vyhodiť lano tak, aby sa pripevnilo k múru. Na druhý krát sa mi to konečne podarilo. Nemotorne som začala liezt, dúfajúc, že nezapadnem.

Skočila som dole a lano som nechala pri múre, aby som ho po ceste nestratila. Teraz už len nájsť tie značky. Asi pätnásť minút som chodila od stromu k stromu, no stále nič. ,,To je beznádejné..." Povedala som si pre seba. Znova som prišla pred múr a zahladela sa do lesa. Potom ma niečo napadlo. Prečo som sa pozerala na stromi, keď vo všetkých filmoch sú značky na zemi?
Hneď som sa pozrela na zem. A ako som tušila, pár metrov odo mňa bola prvá značka. Usmiala som sa a vybrala sa po nej.

                                ***
Ja viem, že som princezná a nemala by som byť neslušná, ale..... Do riti ešte koľko budem chodiť po strašidelnom lese uprostred noci?! Už tu takto chodím dobre že nie hodinu! Ešte že som si zobrala baterku inak by som sa stratila.
Po chvíľke trápenia sa všímať si značky, som konečne, aspoň myslím, našla to miesto, kam som mala ísť. Usmiala som sa a vykročila k jazeru čo som už udtialto videla.

,,Už tu čakáme dve hodiny. Pochop, že nepríde!" Znehybnela som. ,,Sophia, nerob prehnané reakcie, je to princezná, možno mala nejakú prácu.." ozval sa ďalší. Zatiaľ som sa schovala za krík.
,,Má pravdu, kamoš. Pochybujem, že jej výsosť si nájde čas na obyčajných ľudí." Trochu som sa zarazila. ,,Hunter, poďme domov." Znovu sa ozvalo dievča. Keď som chcela ísť o trochu dozačšie, potkla som sa o svoje nohy a zletela som dole.

,,Čo to bolo?!" Spýtala sa dievča. Rýchlo som sa zdvihla a pozrela sa na miesto, kde boli tý ľudia. No už na neboli. Spanikárila som a dala sa na kolená. Čo teraz, čo teraz!? Zrazu ma niekto zobral za ruku a hodil ma o zem o niekoľko metrov ďalej. Osoba, ktorá ma tak ,,pekne,, hodila o zem prišla nado mňa. Bolo to to dievča. Mala ryšavé vlasy a na tvári sa jej pýšilo znamienko nad ústami. ,,Ktosi a čo chceš!?" Zo strachu som nevedela nič povedať tak som si dala dole len kapucňu.
Dievča otvorila dokorán ústa. ,, Preboha princezná Alexandra. Ja som..ja som nechcela." Povedalo vystrašene a pomohla mi zdvihnúť sa.
,,Pfff, že nepríde.." povedal chlapec, ktorý sa podobal na chlapca ktorý mi dal ten lístok. Predomnou sa uklonil a pozrel sami do očí.
,,Som veľmi rád, že ste prišli vaša výsosť." Ja, ešte stále dosť vystrašená som sa len usmiala a svoje roztrasené ruky som si dala za chrbát. ,,Sophia, musela si ju tak spacifikovať? Je ešte viac vystrašená ako podľa mňa bola." Ozval chlapec, ktorý prišiel pred Sophiu a vrazil je po hlave. Ona sa naňho nahnevane pozrela a vrazila mu medzi nohy. Trochu som sa pousmiala. Do dievča sa mi páči.

,,Prepáčte za tých dvoch princezná. Sú  súrodenci." Zasmial sa. ,, Asi sa predstavím. Ja sa volám Hunter, táto tu agresívna ryšavka je Sophia a ten chlapec na zemi je Tomas." Usmiala som sa a taktiež som sa predstavila: ,, Ja som Alexandra, ale to už asi viete.." Potom som sa pozrela na Sophiu. ,, Páčia sa mi tvoje vlasy." Ona sa doširoka usmiala. ,,Princeznej sa páčia moje vlasy!" Radostne povedala a pozrela sa na Huntera.
,,Sa z toho nepokakaj, že ti povedala aké krásne máš vlásky." Povedal Tomas keď sa konečne zdvihol zo zeme. Ona znova naštvane pozrela a ak som čakala..znovu mu kopla do slabín.
,,Dobre. Koniec sradny. Nie sme tu preto..." Povedal zrazu Hunter a podišiel ku mne. ,,Vaša výsosť, chce sa chystať ďalší útok na palác..."