Daughter

30.Kapitola

,,No kto sa to tu objavil?" Prekvapene som sa pozrela na osobu pred sebou. Oči sa mi rozžiarili šťastím, ale aj hnevom. Dala som mu predsa rozkaz!

,,Ihneď ju pusť, Oliver..." pokojne povedal Hunter. ,, Inak to neskončí dobre,"
,, Jediný kto tu neskončí dobre, budeš ty, zradca!" rebel naňho vytiahol zbraň a presne mieril na jeho hlavu. Zatajila som dych. ,,Takže ak by si bol taký milý, čo keby si sa vzdal a pekne by som vás dvoch odviedol dole, čo ty na to?" s úsmevom na tvári hovoril. ,,Alebo ma chceš premôcť len s päsťami?" zasmial sa.
,,Áno, to mám v pláne," nahnevane povedal Hunter a hneď na to pozrel na mňa. Viem na čo myslel.
,,Tak teda zbohom, Hunter!" v tej chvíli som silno buchla lakťom rebela do brucha. Hneď jak si ho chytil, som sa vyvliekla z jeho zovretia a bežala k Hunterovi, ktorý ma stiahol zaňho a skočil na rebela. Obidvaja skončili na zemi kde sa začali biť, hádzať sa o steny a preťahovať sa o zbraň.
,,O môj bože, čo mám robiť? Čo mám robiť?!" kričala som po sebe. Znova som sa pozrela pred seba. Moje tempo sa zrýchlilo keď som videla Huntera pod rebelom na zemi. Bolo to ako v zlom sne. Mlátil ho s úsmevom na tvári. A vtedy som sa naštvala. Zhlboka som sa nadýchla a dúfala, aby to nebola tá najväčšia chýba akú kedy spravím. Rýchlo som sa vyzula, podpätky hodila o stenu a s výkrikom som celou svojou váhou skočila na chrbát rebela.
,,Zles zo mňa ty mrcha!" kričal po mne, keď sa ma snažil zhodiť zo seba. Hmýril sa ako len vedel, no svoj stisk na jeho krku som ešte viac zosilnela. Neviem čo som si myslela. Že ho omámim? Alebo zaškrtím? Fakt neviem. V tej chvíli mi išlo len o jedno, a to ochrániť Huntera.
,,A dosť!" započula som ho. Prestal sa hýbať, na minútku som dúfala, že sa vzdal. Mýlila som sa. S celou silou ma pritlačil zozadu o stenu. Neznie to zle. Ale je!
Zrútila som sa dole na zem a chytila si hlavu. Nič som nevidela, všetko sa mi točilalo a myslela si, že hneď teraz omdliem.
,,Alex!" počula som Huntera, za ktorým nasledovali dva výstrely. A potom ticho. ,,Hun...Hunter?" Vyšlo zo mňa, svoj pohľad som stále mala dole na zem. Nemala som odvahu sa pozrieť, ktorí z nich tam leží.
Na to som započula slabé pohnutie. Oči som konečne otvorila a vystrašene pozrela na miesto, kde ešte sa pred chvíľou bili.
,, O môj bože!"