Daughter

13.Kapitola

Prišla som na miesto, kde sme sa stretli naposledy. Zatiaľ tu nikto nebol, tak som si sadla na trávu a čakala. Hladina jazera bola pokojná, vôbec nebola ako môj doterajší život.
Hviezdy sa v nej pekne odrážali.

Po minúte ​ticha som započula hlasy, ktoré sa blížili ku mne. Otočila som sa a uvidela som vysokú postavu, ktorá sa na mňa pekne usmiala a poklonila sa. Hunter. Hneď som ho spoznala podľa jeho očí.

Rýchlo som sa postavila a o niekoľko krokov som odstúpila. ,,Som rád, že ste prišli, vaša výsosť." Povedal Hunter. Neskôr k nám pribehli Sophia a Tomas. ,, Stále sa na nás hneváte, princezná?" Spýtala sa s očakávaním v očiach Sophia. ,,Ja som sa nehnevala ani predtým, len.....budem si musieť zvyknúť, že ste rebeli. Viete, tí ľudia zabili veľa ľudí. Jeden z nich bol aj môj strýko." Pozrela som sa na nich a vystrela som si hlavu. ,,Takže ak hovoríte, že ste na našej strane, dúfam, že má nesklamete a ja vás nemusím hodiť do väzenia, ak nie na šibenicu.." Teraz som bola trocha zlá, ale stále som budúca kráľovná Simbie a musím na svoju krajinu, a hlavne na rodinu dávať pozor.
Oni len trocha vystrašene prikívli.

,,Tak...načo som mala zas prísť?" Spýtala som sa.
,,Chceme vám niečo ukázať." Odpovedal mi Tomas. ,,A čo také?" Pozreli sa na seba potom znovu na mňa. Hunter ku mne pristúpil a jemne sa usmial. ,,Tábor rebelov, vaša výsosť."

                             ***
Po chvíli sme potajomky došli pred tábor. Srdce mi bilo ako splašené. Neveriacky som sa pozrela na Huntera. ,,Ak je to podvod-"

,,Nie je to žiadny podvod, princezná." Zamračila som sa a znovu sa pozrela na tábor. 
Aj o takýchto nočnych hodinách sa tu premávajú ľudia, so zbraňami v rukách. Všade naokolo boli malé karavany, kde sa svietilo. Je to tu obrovské. Nechápem koľko ľudí nenávidia moju rodinu, vrátane mňa.

,,Južní alebo severní?" Spýtala som sa, stále hľadiac pred seba. Nechápavo sa na mňa pozreli. ,,Nerozumiete mi? Ktorým patríte?" Už trocha nahnevane som sa spýtala. ,,Vaša výsosť, južní a severní rebeli už neexistujú." Povedal Hunter. Ešte viac som sa zamračila. ,,Tie dve časti sa teraz spojili a vytvorili jeden veľký spolok. Spolok Fenix." Bolo ticho. Niekto sa neodvážil nič povedať.

,,Tak to sme v poriadnej kaši!" Postavila som sa a zamierila si to späť k palácu. ,,Kam to idete?" Ozvala sa Sophia, ktorá ma neskôr dobehla. ,,Domov. Musím začať s tým niečo robiť. Podľa toho, čo ste mi hovorili, a toho čo som videla, je vás dosť. Keď nastane útok, neprežijeme to. A vy vyhráte! Povedz Hunterovi, že sa s ním chcem stretnúť pred palácom, na tom istom mieste kde sme sa stretli prvý- "

,,Rebeli vyhrajú. My teoreticky nie sme rebeli." Vzdychla som si a nasadila kamenný výraz. ,,A áno poviem mu to." Ozvala sa neskôr. Po chvíli mi to došlo.
,,Prečo ideš za mnou?" Spýtala som sa. Sophia sa len zasmiala. ,,Hunter mi nakázal, aby som na vás dávala pozor kým prídete ku-"

,, A ja ti nakazujem, aby si prestala!" To už ale sme boli pri paláci. Sophia zastala a znova sa zasmiala. ,,Tak zatiaľ, vaša výsosť." A už jej nebolo.

Konečne nová kapitola špeciálne napísaná pre kamošku Peťku!
Dúfam, že ťa potešila!
Ahoooj😆