Daughter

34.Kapitola

,, Alex...Alex počúvaj ma...Alex!"
,,Hunter, prestaň..." prerušila som ho, kým som si do starej tašky čo som našla v úkryte hádzala všetky potrebné veci, aby som vonku v paláci vydržala aspoň hodinu. Potom som si do rúk zobrala nožnice a svoje šaty skrátila na úroveň kolien. Keď vyjdem, nebudem mať čas na podkýnanie o sukňu.

,, Musíš ma počúvať. Nemôžeš tam ísť sama!" snažil sa mi vystvetliť. Ja som ale nechcela počúvať. Bola som na sto percent rozhodnutá.
,,Hunter..." znovu som povedala jeho meno a pozrela naňho, do jeho ustráchaných očí.
,,Tam hore je moja rodina. Otec s bratom sú niekde stratení v paláci a mama... Však ani neviem či je..." nedokončila som vetu, nemohla som vysloviť to slovo.
,,Idem. A nikto mi v tom nezabráni. Nemôžem ich tam nechať! Svoje kráľovstvo som možno stratila, ale rodinu nie!"  zips na batohu som zazipsovala a hodila si ho na chrbát. Podišla som ku Hunterovi a jemne ho pobozkala na čelo a hneď na to aj na pery. Chytila som mu líce, pritom som mu stále hľadela do očí. ,, Nemôžem strácať čas..."
,,Alex, prosím..." líce som mu pustila a rýchlym krokom išla k východu. Za sebou som ale počula ťažké dýchanie, a hneď na to zvuk dopadu nôh na zem. Otočila som sa a videla Huntera ako sa snaží postaviť.
,,Idem s tebou..." slabo zo seba vydal. Otočila som sa a pribehla k Hunterovi.
,, Ľahni si. Nie si na tom dobre!"
,,Sama nikam nejdeš!" rozhodne povedal a nemotorne sa postavil s postele. Pozrela som naňho a chytila ho za ramená, keď skoro stratil rovnováhu.
,,Si slabý. Vonku sa ti niečo stane," snažila som sa ho presvedčiť. On ale vyzeral rozhodnuto a vedela som, že ho naspäť do postele tak ľahko nedostanem.
,,Idem...s tebou..." vzdychla som si a batoh som zobrala do rúk. Pomaly som ho odzipsovala a vnútri nahmatala zbraň. Znovu som pozrela naňho, na jeho ostrý pohľad, ktorý má prebodával. Smutne som sa usmiala a na chvíľu len premýšľala, či to spravím. No môj hnev bol silnejší.
,, Prepáč, Hunter..." Úsmev na mojej tvári zmizol.
,,Ale ako som už hovorila. Nemôžem strácať čas..." ruku som vytiahla z batoha a jedným švihom som mu silno vrazila do hlavy rukoväťou zbrane. On len bezvládne spadol na posteľ, krv z ľavej strany jeho hlavy pomaly tiekla dole na matrac.
,,Alex!" vykríkla Melani a pribehla spolu s Linusom k Hunterovi.
,,Čo si to-"
,,Postarajte sa oňho a nepúšťajte ho von!" povedala som obidvom.
,,Ale-"
,,To je rozkaz, Linus!" prerušila som ho. On len prikývol, sklonil hlavu a začal ošetrovať ranu Huntera. Bez slova som sa otočila, vyprázdňujúc všetky myšlienky, zabudnúť na veci, ktoré sa stali.
Zhlboka som sa nadýchla a vkročila do úzkej chodby, s ktorou sa dostanem von. Za pár chvíľ sa objavím v pekle, ktorý bol ešte včera mojim domovom. Celé telo sa mi triaslo, v kútiku duše som mala pocit, že toto nedopadne dobre. No to som aj čakala.
Prišla som na koniec chodbičky. Na ľavej strane steny bolo tlačidlo. Natiahla som k nemu ruku, no na pol ceste som zastala. Chvíľu som len tam tak stála, počuť bolo len môj trasúci dych a bitie srdca. Strach aký som v sebe mala bublal a čím ďalej tým rýchlejšie vychádzal von. Až nakoniec som stlačila tlačidlo. Dvere sa otvorili a ešte predtým ako som si to mohla rozmyslieť som vyšla von.

Prepáčte, že ste museli čakať tak dlho. Prišli sviatky a môj mozog proste vypol. Hádam sa vám ale kapitola páčila!❤️😄