Daughter

32.Kapitola

,, ALEX!" kričal na celý úkryt v bolestiach Hunter, kus uteráka, ktorý mal v puse už dávno vyplul a snažil a silno držať vankúša ktorý zachvílu asi roztrhne na malé kúsky.
,,Ja viem, ja viem už len chvíľu..." upokojovala som ho, zatiaľ čo som sa snažila guľku z jeho ramena vybrať von. Nebol to pekný pohľad. Nikdy som nemala v láske krv a to, že som ju mala po celých rukaviciach a šatoch vôbec nepomáhalo. Nie raz som mala sto chutí sa otočiť, kde by na zemi asi skočila moja večera.
Prižmúrila som oči, pot, ktorý mi stekal z čela som sa snažila nevšímať.  Ešte viac som zatlačila na ranu, kliešte v ruke som pevne držala, až kým som guľku rýchlym, a určite aj bolestivým švihom vybrala von. Hunter celý upotený konečne uvoľnil svaly a s výdychom nehybne ležal. Udychčaný sa na mňa kútikom oka pozrel, ako som guľku položila na stôl a z prvej pomoci vybrala utierku s dezinfekáciou.
,, Prepáč," povedala som, keď som si všimla jeho bielu tvár. ,, Nechcem, aby si dostal nejakú infekciu,"
,,Hlavne nech to máme za sebou..." ozval sa a oči si zakryl voľnou rukou.
Dezinfekciu som naliala na utierku a kým si Hunter niečoho všimol, som mu ju pritlačila na miesto, kde ešte pred chvíľou mal v sebe guľku.
Znovu silne vykríkol, na malú chvíľu by som aj povedala, že mu vyšla slza.
Po minúte som utierku dala preč a nechala som Huntera znova vydýchnuť.
,,A už len zašiť..."

                                 ***
Nad nami sa znášalo trápne ticho, ktoré prerušovalo len ťažké dýchanie Huntera. Obväz som pevne obviazala okolo jeho ramena, pýtajúc sa samej seba, či som urobila správnu vec, alebo mu to len zhoršila. Bolesť akú mohol prežívať som si nevedela predstaviť. Bolo mi ho ľúto, no na druhú stranu som bola rada, že to všetko skončilo.

,, Ďakujem, Alexandra. Bez teba by som to asi nezvládol," ozval sa zrazu Hunter a jemne mi chytil ruku. ,,To nestojí za reč. Som šťastná, že si vporiadku," usmiala som sa a taktiež mu stisla ruku.
,, Ako si ma vôbec našiel? Hovorila som ti, aby ste utiekli! Teraz by si tu takto neležal," zmenila som tému a nahnevaným výrazom som mu pozrela do očí. Hunter chvíľu nič nehovoril, vyzeral, akoby si vyberal slová, ktoré povie.
,,Keď sme ešte boli v sále, videl som, ako sa za tebou rozbehol Oliver. Vedel som, že ťa doženie. Nemohol som to proste nechať tak. Nechcel som ani pomyslieť na to, že by sa ti niečo stalo. V živote by som si to neodpustil. Jasné!? V živote, Alexandra!" v jeho tvári bol vidieť zmätok, strach, starosť a veľa ďalších emócií, ktoré som u Huntera nikdy nevidela. Mohol byť v bezpečí so Sophiou s Tomasom, bez zranenia, možno už ani nie v zámku. Napriek tomu si vybral zachrániť mňa, malú rozmaznanú princeznú, ktorá nevedela ochrániť svoj ľud a ani rodinu.
Z očí mi začali padať slzy, nie smútku, ale šťastia. Hunter je človek, ktorého som tak dlho chcela od seba dostať preč a nikdy k sebe nepustiť. Ale on...

,,Na to si pre mňa až moc dôležitá..."  vravel potichu.
,,Hunter, prečo mi takto slepo veríš?" hlavu som sklonila, nechcela som mu už hľadieť do jeho očí. Nemohla som. On mi ale chytil líco, prenútil ma znova sa naňho pozrieť.
,, Pretože ťa ľúbim, Alex... ľúbim ťa..." vyslovil slová, ktoré som nepočula už tak dlho. V ten moment sa čas zastavil, neudržala som sa a vlepila mu bozk na jeho pery. Bola to pre mňa večnosť. Cítila som sa, ako v rozprávke, ktorá sa skočí dobrým koncom. Akoby sme boli boli len my dvaja a nikto iný...
Úkrytom sa ozval zvuk otvárajúcich sa dverí. Naše pery sa oddelili a obidvaja sme sa vystrašene pozreli pred seba. Niekto sem ide.
Do ruky som zobrala zbraň, ktorú som našla v úkryte v boxi s nápisom: "Pre prípad núdze!" a namierila si to s ňou ku vchodu. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som Huntera ochránila!
,,Alex, pod sem!" naliehal na mňa, no moc som ho nepočúvala a pokračovala v chodení. Pritlačila som sa k stene a čakala, kto vojde do miestnosti. Kroky sa sem dostávali čoraz rýchlejšie a mne bolo už jasné, že osoba, ktorá sem ide, nie je sama. Bolo totižto počuť dva hlasy, ktoré sa so sebou potichu rozprávali. Zatajila som dych, zbraň nabila, keď sa prvý človek dostal dnu do miestnosti. Neváhala som a silno ho kopla do chrbta. Osoba sa neudržala a spadla na zem. Rýchlo som pribehla k nej a zbraň som vystrela oproti nej. Na to som za sebou započula výkrik: ,,Zlato!"
Na mieste som zamrzla a hlavu som otočila na osobu za sebou. Neverila som vlastným očiam.
,,Melani?" a hneď na to som sa otočila na osobu na zemi.
,,Linus?

Ak náhodou neviete, kto sú tieto dve osoby, pozrite sa na prvé tri kapitoly tohto príbehu.
Dúfam že sa vám kapitola páčila 😁.