Daughter

17.Kapitola

,, Sophia, to...to nemôže byť pravda. Moji rodičia nemohli byť...oni!" Vykríkla som a chytila si hlavu. ,, Alex, nič ti nepripadalo podozrivé? Nenápadá ťa niečo?"spýtala sa. Začala som si spomínať na všetky veci. Ako sa mama správala, ako reagovala keď sme sa bavili o rebeloch, prečo mi povedala o nich až po dni rodiny keď som mala 10, tie veci v taške a spacifikovanie otca pred niekoľkými týždňami...
Všetko to do seba zapadalo. ,,Máš....máš pravdu. Moja mama...a dokonca aj otec..Ach bože, ako nám toto mohli tajiť!" Kopla som do zeme. ,, Celé tie roky ich mám ako za obyčajných ľudí, ktorí celý svoj život bývajú v luxuse a starajú sa o našu krajinu..a teraz toto?! Veď ja ani neviem, kto vlastne sú..!" Slzy sa mi začali púšťať po tvári. Pomali som klesla na kolená. ,,Ja o svojich rodičoch viem menej ako hocikto iný.." Sophia sa zohla a silno ma objala. Plakala som ako malé decko v jej náručí. Cítila som sa tak slabo. Tak...

                             ***
,,AKO STE MOHLI!" Vykríkla som z celej sily keď som vošla do jedálne. Mama, otec aj Erik sa na mňa vystrašene a zároveň zmätene pozreli. ,,Myslela som si, že viem o vás všetko, pritom viem len to že ste klamári!" Znovu som vykríkla.

,, Alexandra, nekrič tu a vysvetli čo sa deje!" Povedal otec a postavil sa. ,,Ja mám vysvetľovať čo sa deje? JA!?" Pozrela som na nich. ,,Prečo ste nám to tak dlho tajili?!" Tentokrát sa postavil Erik. ,,Čo nám nepovedali?" Spýtal sa a pozrel na mňa. ,,Prečo ste nám tajili.... že ste..že ste boli REBELI!?" Na to sa postavila aj mama. ,,Čo ste boli?!" Nahneval sa aj Erik. ,,My vám to vysvetlíme-"

,,Ako vám mám teraz veriť, keď ste mi nepovedali niečo tak... dôležité!" Boli ticho. Len sa na mňa pozerali. ,,Vy nie ste normálni!" Povedal Erik a nahnevane vyšiel z jedálne. ,,Ľúbim vás, ale..toto je na mňa moc." Znovu mi začali tiecť slzy a ako aj Erik, vybehla som z jedálne.

                              ***
Ležala som na posteli a pozerala sa na strop. Prešli dva dni od incidentu v jedálni a doteraz som sa vyhýbala rodičom. S Erikom to nie je nijak iné, vyzerá viac podrazene a nahnevane ako ja. Veď kto by nebol. Zistiť, že obidvaja rodičia boli rebeli... Niekto zaklopal na dvere. Otočila som hlavu ku nim a zachripnutým hlasom zakričala: ,,Kto je?"

,,Mama ani otec určite nie..."

,,Pod ďalej Erik." Otvoril a usmial sa spoza dverí. ,,Ahoj.." povedal potichu a sadol si na posteľ. ,,Ahoj..." Povedala som a oprela sa o stenu. Pozrela som naňho. Vyzeral... unavene. Presne ako ja. Veľké vaky pod očami, zombie výraz, pokrčené šaty na sebe...

,,Ako ti je?" Spýtal sa. Usmiala som sa. ,,O nič lepšie ako tebe, nemám pravdu?" Zdvihla som obočie. Taktiež sa usmial. ,,Bol to šok, vieš? Proste....BUM!" Zasmiala som sa. ,,Odkiaľ to vôbec vieš?" Prekvapene som sa pozrela na Erika. ,,No ja...to je dlhý príbeh..." Zažmurkala som a rýchlo pozrela na moje dlane. ,,Proste mi to niekto povedal.." Erik sa usmiala a prikývol. ,, Vieš, Alex, keby sa chcela vyrozprávať, som tu." Pozrela som naňho. Trochu som sa nahla a objala ho. ,,Díki braček." Taktiež ma objal.

Našu súrodeneckú chvíľku vyrušilo ďalšie klopanie na dvere. Pozreli sme sa na seba. Vedeli sme, že kto to je.
Dnu vošla mama s otcom. Mama za sebou zatvorila a niečo si podala otcovi, ktorý si to dal do vačku. Erik sa postavil predo mňa. ,,Ani jeden sa s vami nechceme rozprávať." Povedal nahnevane Erik a podišiel ku dverám. Chcel ich otvoriť, no nedali sa. ,, Otvorte!"

,, Otvoríme, ak nás vypočujete." Povedal otec a pozrel sa na nás. ,, Prosím.." ozvala sa mama. Vzdychla som si. ,, Dobre."

,,No ja ich nebude počúvať!"

,,Erik, sadni si. Aj tak nás nepustia.." on len prekrútil očami a sadol si na posteľ vedľa mňa. ,,Bude to trocha nadlho tak si spravte pohodlie.." povedala mama, sadla si s otcom oproti postele a začala hovoriť.

                              ***
,,Potom sme sa vzali a mali dve krásne deti. Vás dvoch. A ja som si povedala, že vám o mojom a otcovom vtedajšom živote nič nepoviem. Lenže...pravda sa raz musela ukázať." Mama pozrela na nás. Slzy sa jej tlačili do očí. ,,Asi aj preto som to nepovedala, lebo sama som na to nechcela už spomínať..." Otec ju chytil za ruku.

,,Otec ťa raz chcel skoro zabiť?!"

,, Nejaký rebel menom August ťa raz chcel zabiť!?"

,,Skoro si TY zabila tetu Elizabeth!?"

,,Vrazila si jednému zo šéfov vĺn u rebelov päsťou!?"

,,Nejak tak..." Povedala napokon mama. ,,Viem, že ste na mňa stále nahnevaní a viem, že to tak rýchlo nevižehlím, ale....aspoň nám odpustite.." s Erikom sme boli ticho. On zareagoval ako prvý a objal mamu. Potom vstala aj ja a objala otca. ,,Už žiadne tajomstvá." Povedal otec. Všetci sme prikývli. ,,Už žiadne tajomstvá.." zopakovala som si v sebe. Až na to, že ja ešte jedno mám.

                           ***
Na druhý deň som zaklopala mamine na dvere. ,, Ďalej." Ozvalo sa za dverami. Vošla som do miestnosti. ,,Mami, musím to niečo povedať." Povedala som a podišla k nej. ,, Jasné. O čo ide?" Spýtala sa. ,,Ide o rebelov."

,,Myslím, že sme si to už včera vysvetlili-"

,, Nemyslím teba a otca.." povedala som. Vzdychla si. ,,Alex, nechcem sa o tom teraz ba-"

,,Požiadala si ma, aby som ťa včera vypočula! Tak sprav teraz to isté... prosím." Sklonila hlavu. Po chvíli ju zas zdvihla a povedala: ,, dobre." Usmiala som sa a zatvorila dvere. ,,Myslím, že by si, si mala sadnúť.."