Daughter

24.Kapitola

,, Alexandra!" zakričala na mňa mama cez celí bálový sal. Otrávene som na ňu pozrela.

,,Áno?" spýtala som sa. Prišla ku mne a zlostne na mňa pozrela.
,,Čo keby si namiesto opieranie sa o dvere, pomáhala? Bál je za tri dni!" hovorila mi. Ja som len na ňu zažmurkala.
,,Nie."

,, Alexandra!"

,Ja som toto nikdy nechcela. Tak si to teraz rob sama," obrátila som sa a zdvihla bradu. Mama ma chytila za rameno a znova ma otočila na ňu.

,,Alex...tieto týždne nie sú jedny z najlepších. Nemusíš sa do zoznamu vecí, ktoré ma privádzajú do šialenstva prideliť aj ty," hovorila mi. Ja som len vzdychla.

,,Mami, ja ťa neprivádzam do šialenstva, ja len...nechcem aby sa niekomu z vás alebo z hostí niečo stalo. Simbia je už tak na tom zle vo svete, nemusíme si to ešte zhoršiť," zamračila som sa a sklonila hlavu. Chvíľu bolo medzi nami napäté ticho.

,,Len...trocha sa uvoľni. Choď do záhrady, pospi si, relaxuj v Dámskej izbe.." navrhovala mi. Hlboko som sa nadýchla a zavrela oči. ,,Raz... neviem kedy...sa z tej Dámskej izby zbláznim! Fakt mami dám ju zbúrať keď sa nahnevám!" otočila som sa a rýchlym tempom som si to zamierila do tej diabolskej izby.

                              ***

,,Ahoj Alex! Dlho som ťa nevidela..." ozvala sa Sophia, keď som vošla do miestnosti.
,,Čo...tu sakra... robíš?" spýtala som veľmi pomali, nech nevyplýtvam pokoj čo ešte v sebe mám.

,,Čo je? Nemôže ťa návštíviť tvoja najlepšia kamarátka?" zasmiala a ešte viac sa uložila na pohovke, kde jej práve robili slúžky nechty a česali vlasy.
Nemala som slov tak som si len vedľa nej sadla a unavene pozerala na ňu.
,,Čo ten výraz? Problémy v živote? Spýtala sa ma a nahla sa ku mne. ,,Mne to môžeš povedať..."

,,O nič nejde len...mama," jedným slovom som povedala. Sophia sa zaškerila. ,,Čože? Veď tvoja mama je tá najmilšia osoba, aku som kedy videla," neverila mi. Ja som pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.
,,Za tri dni je bál a mám z toho zlý pocit. Čo keď sa niečo stane, vieš?! Čo bude potom robiť? Ak sa niekomu niečo stane...bude to na nás," hlavu som si dala do dlaní a zamrmlala si.

,,Ale no tak! Čo sa opúšťaš?! Všetko dobre dopadne. Rebeli zatiaľ vôbec nevedia, čo sa deje. Vôbec! Dokonca ja sama som sa dozvedela, že je nejaký bál, až keď som sem dnes došla," zamračila sa.
,, Prepáč, Sophia. Vypadlo mi to nejak z hlavy. Chcela ti to povedať fakt!" vzdychla som si.

,,Viem ti zlepšiť náladu tým, že ťa pozvem na ten bál?" Sophia sa mykla zo sedačky. ,,Nie...TO FAKT!? A to môžem?" vykríkla.
,,A môžeš povedať aj Tomasovi a Hunterovi," usmiala som sa a pozrela z okna. Čo ja viem...možno si s Hunterom aj zatancujem...nie že by som to chcela...

,,No dobre idem im to teda povedať. Ešte raz ďakujem, Alexandra!"  vyskočila z pohovky a bežala k dverám.

,,Alex, nevieš kde mám to modré sak-" začal hovoriť Erik no v tom momente do seba Sophia a on narazili.
,,Preboha, prepáčte mi vaša výsosť. Naozaj prepáčte," povedala a začala mu upravovať košeľu. Keď si uvedomila čo robí, začervenala sa rýchlo zmizla.
Erik tam len nehybne stál. Jeho tvár nabrala nezvyčajný pohľad. Taký... Zmätený?

,,Kto to bol?" Spýtal sa chytil sa miesto kde mu Sophia chytala sako.
Postavila som sa a chytila ho za ramená.

,,To, môj milý, bol jeden z tých zlých krvelačných rebelov. Volá sa Sophia," potom som sa usmiala a vyšla z izby.

Ten pohľad som ešte u neho nevidela. Ach bože môj...Erik sa nám zaľúbil...

No...takže...ahojte...hehe...ako sa máte? Áno, áno ja viem...so v riti...ale nechajte ma to vysvetliť! ...vlastne nemám čo vysvetľovať...popravde by som sa mala hanbiť...AJ SA HANBÍM! Fakt som sa bála, že či ma náhodou nezabijete keď vydám po veľmi... VEĽMI dlhom čase kapitolu. Nebudem sa ani diviť keď si nebudete pamätať o čom tento príbeh vôbec je...
Tak ale dúfam, že sa vám časť páčila a...dúfam, že ďalšiu časť sa uráčim spraviť aj skoršie.

Zatiaľ ahoooj