Daughter

33.Kapitola

Na malú chvíľu som si myslela, že len zle vidím, že to je len výplod mojej doriadenej fantázie a že ľudia, ktorí sú práve predo mnou, vlastne ani nie sú v úkryte. To som si mohla hovoriť aj celú večnosť, no nič z toho nebola pravda.
Melani pomaly pomohla Linusovi na nohy a o pár krokov od mňa odstúpili.

,,Alex, ja viem. Je to vážne divné že sme tu, ale prosím...nestrielaj po nás," opatrne zo seba dostala Melani.
,,Čo tu robíte?" spýtala som sa. Obidvaja na seba hodili očkom.
,,Bol to jediný úkryt, ktorý sme cestou našli takže-"
,, Nemyslím, čo robíte v úkryte? Myslím čo robíte v Simbii?" už trocha nevrlejšie som k nim prikročila a snažila sa s oboma udržiavať očný kontakt.
,, tvoja mama nás pozvala..." povedala Melani. Neodpovedala som, zamýšľala som sa nad tým, či sa mám v takejto chvíli hnevať na mamu, alebo to vypustiť z hlavy.
,,Ale...no tak Alex, nebuď nahnevaná," ozval sa Linus. Svoj pohľad som presmerovala naňho, a v snahe ho nezastreliť presne v tomto momente, som sa niekoľkokrát nadýchla, kým som mu odpovedala: ,,Zlomil si mi srdce, Linus. Obidvaja..." obaja zostali ticho.

,,Ehm... Nechceš ma s niekým zoznámiť?" ozvalo sa zrazu za nami. Hunter na nás nechápavo sledoval z postele, svoj pohľad hádzal zo mňa, na Melani až na Linusa.
Bez slova som prišla k nemu a chytila mu ruku.
,, Prepáč, len som tak isto prekvapená, ako ty..." vzdychla som.
,, Hunter, toto je Malani a Linus. Boli to moji priatelia keď sme boli deti. Melani, Linus, toto je-"
,,Rebel!" vykríkla na celý úkryt Melani a hodila sa okolo krku Linusa.
,,Čo tu sakra robí rebel?!"
,,Vy ste teda neslušní..." odfrkla som si a Hunterovu ruku som ešte viac stisla.
,,Volá sa Hunter. Je to môj priateľ. A nie. Nie je to rebel... teoreticky..." snažila som sa vysvetliť.
,,On je tvoj priateľ ako kamoš, alebo priateľ ako že ste spo-"
,,Linus! Drž... tú...klapačku..." stopla som ho a postavila som sa na nohy. Pár minút som váhala, no potom som im gestom naznačila, nech prídu bližšie. Oni pomaly pristúpili a sadli si oproti na posteľ.
,,Radi ťa spoznáme Hunter.."
,,Ty si postrelený?" znovu sa ozval Linus, tentokrát zaujatý ranou Huntera.
,,Schytal som to..." zasmial sa Hunter.
,, Ja...Kým som bol v Londýne, pár vecí som stihol. Vyznám sa v tomto. Ak môžem..." rukou sa natiahol ku rane a pozrel na mňa. S prekvapením som prikývla a Linus opatrne začal kontrolovať moju prácu.
Ja som si zas prisadla ku Melani a znepokojene som na ňu pozrela.
,, Ako...ako to vyzerá vonku?" spýtala som sa. Jej tvár sa nedala čítať, akoby váhala či to povie alebo nie.
,, Všetky kráľovské rodiny sa dostali von. Tvoj strýko a teta ale odmietali odísť a zostali tu. No myslím, že sú v bezpečí v úkryte, aj s tvojou sesternicou a bratrancom," vydýchla s si.
,,Čo sa týka ostatných hostí... Veľa z nich to nezvládlo a nestihli ujsť..." chvíľu zostala ticho.
,,A čo moja rodina?" spýtala som sa, trochu som s pomrvila na mieste. No Melani naďalej zostala ticho.
,,Čo je s mojou rodinou?!" naliehala som. Ona len pokrútila hlavou.
,,Tvojho otca a Erika som videla ako ušli zo sály. Kráľ bol zranený, no Erik bol vporiadku. Ale..." zastala v strede vety.
,,Ale?" srdce mi bilo tak rýchlo, akokeby sa chcelo dostať von z mojej hrude.
,,Tvoja mama...ona sa von zo sály nedostala,"

Ďalšia kapitola na svete. Hádam sa páčila a prepáčte, že ste museli dlhšie čakať.