Daughter

23.Kapitola

Pomali som si naberala jedlo na tanier s unaveným pohľadom. Okom som sa pozrela na Erika. Stále sa so mnou nerozpráva. Začína ma to vadiť. Veď nič také zlé som mu nespravila. No až na to, že som mu zatajila útok na palac...dobre niečo na tom bude. Aj tak! Nemám rada, keď sme pohádaní.

,,A chcete radšej modré či tmavo zelené stužky?"

,,Tmavo zelené."

,,A kvety?"

,,Ruže...alebo radšej orchideu."

A čo pred jedlo?"

Ozývalo sa za dverami jedálne. Okom som pozrela na otca, ktorý ani nevnímal a pozeral do nejakých listov.  Hlasy za dverami sa priblížovali a čím bližšie boli, tým väčší chaos som počula.

,,To dopadne zle..." Zasmial sa Erik a čo najrýchlejšie sa presunul ďalej od dvier. Ja som také šťastie nemala a nával hluku, ktorý došiel do jedálne ma takmer pohltil.

,,A koľko pozvánok ešte máme poslať?"

,,Koľko ste ich už poslali?"

,, 55, vaše veličenstvo..."

,,Môj muž vám ešte dá list mien, potom im to pošlite."

Začali okolo mňa lietať slúžky s otázkami a mama len tak tak stíhala im odpovedať.

Nechápavo som sa na ňu pozrela a keď bola čo najbližšie pri mne, chytila som ju za ruku a pritiahla ku sebe.

,,Čo sa to deje?!" Spýtala som sa zmätene. ,,Tým že som sa zaoberala len rebelmi mi z hlavy úplne vypadlo že sa za dva týždne koná bál na poctu posledných kráľovstiev tohto sveta..." povedala a podišla ku otcovi.
Ešte viac nechápavo som sa za ňou otočila.

,,A to čo je prosím ťa?!" Nervózne som vykríkla. Mama sa na mňa otočila a premýšľala.

,,No... Každých päť rokov sa päť kráľovstiev: Anglicko, Nová Austrália, Taliansko, Francúzsko a my, Simbia, sa zídu v mieri na báli v jednom z kráľovstiev. Tento krát je to u nás." Hovorila. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

,,To nemyslíš vážne! Mami, veď tam vonku sú rebeli! Môžu hoci kedy zaútočiť! Je to tu teraz nebezpečné, veď už aj občania majú prísny zákaz chodiť von po desiatej..." Nahnevala som sa.

,, Alexandra, tento deň je tradícia a keby som ju zrušila, bez toho, aby som to vysvetlila, budú to ostatné kráľovstvá považovať ako za urážku a Simbia upadne do zabudnutia! Už tak sme malá krajina, nemusíme si to skaziť ešte viac..." Kričali sme po sebe.

Pleskla som si po čele a vzdychla.
,,Ak sa niekomu niečo stane, či kráľovským rodinám, hosťom alebo nedajbože jednému z nás...je to len a len na teba, mami." Vstala som zo stoličky a podišla k dverám jedálne. 

,,V tomto si sama..." A s nahnevaným krokom som odišla.