Našepkávač: Symfónia zla

svetlo: zlé tušenie

Bolo by naozaj zaujímavé sledovať ako čas mizne a ako rýchlo a nekonečne plynie. Akoby niekto len luskol prstami a všetko, čo bolo doteraz prítomnosťou sa zrazu premenilo na tieň. Obyčajný, sivý a všedný tieň. A s ním by si Yaz zrejme rozumela.  Obaja boli šedými myškami a aj to bol jeden z dôvodov, pre ktorý nikto nechápal, ako sa mohli s Lo priateliť. 

Obe dievčiny  vchádzali do areálu školy v družnom rozhovore a pre niekoho, kto ich nepoznal, by to bol zrejme bizarný pohľad.

Jedna vysoká, že by bola zrejme namieste metafora: s hlavou v oblakoch. Lenže nie všetko, čo má byť aj naozaj je a práve preto, v oblakoch plávala skôr blonďavá Yaz. Oproti Lo bola asi o hlavu nižšia a v dlhých vlasoch, ktoré vyzerali ako pobozkané slnkom, sa hompáľali pierka. Pravú stranu tváre jej lemoval malý vrkôčik, ktorý jej ráno Judith, Loina mama, zaplietla. 

Sama Yazmin bola na takéto činnosti úplne ľavá a možno preto, ich priateľstvo tak fungovalo. Navzájom sa dopĺňali. 

Brunetka mala talentu na rozdávanie. Začínal to jej hlas, ktorý hlúpo nenávidela. Hovorievala, že keď rozpráva znie ako tie malé zvončeky, ktoré ľudia na Vianoce vešajú po byte. Do vienka však dostala aj nadanie, ktorého pontenciál naplno využívala a bolo to patrične vidieť. 

Zrejme nie každý zdieľal Loin vkus, pretože pravdupovediac niekedy vyzerala akoby ju opľula dúha. Pod vlastnoručne odstrihnutými šortkami žiarili fialové pančuchy, ktoré sa farebne bili so žltou blúzkou.

Dlhé gaštanové vlasy jej končili niekde nad zadkom a ona bola presne tá, ktorá mala odvahu sa prezentovať. Boli ako deň a noc. Lo rozprávala a Yaz počúvala, teda sa o to aspoň snažila. 

Viečka jej od únavy neustále klesali, nech sa akokoľvek snažila nezaspať uprostred chôdze. Nezachytila ani polovicu z toho, čo jej priateľka hovorila, preto len previnilo klopila pohľad k zemi.

„Ani sa ťa nejdem pýtať, či ma počúvaš, pretože opak je zjavný," vyčítavo prerušila Lo svoj monológ, zastala a založila si ruky vbok. Prepaľovala Yaz vševediackym pohľadom, preto nebolo potreba žiadnych otázok.

„Znova si mala nočné mory, však?" nespokojný výraz zhovorčivej dievčiny sa zmenil na súcitný a bez akýchkoľvek otázok, vtiahla Yazmin do hrejivého objatia. Odpovede totiž nepotrebovala.

„Mala si ma zobudiť. Pozreli by sme si film a nejaké príšery z tvojich snov, by sa mohli ísť zahrabať."

„Bodaj by to bolo také jednoduché a navyše som ťa nechcela budiť. Aj tak to nebolo nič nové," obe dievčat sa dali znova do pohybu smerom ku škole.

„Znova len ten desivý hlas, chladná jaskyňa a moji rodičia. Stále som im však nevidela do tváre. Odkedy sme sa pokúšali nájsť to miesto tak mám pocit, akoby mi niečo chýbalo," zdôverila sa Yazmin priateľke. 

Len čo sa konečne ozval zvonček a profesor literatúry sa stratil za dverami, Yazmin schmatla tašku a rýchlym krokom sa vybrala do jedálne. Nechcela nechať Lo dlho samú, pretože sama vedela, aké je to nepríjemné sedieť tam ako vyvrheľ spoločnosti.

Uprostred hodiny jej totiž kamarátka napísala, že im odpadla matika a keďže priateľky neštudovali rovnaký odbor, v škole sa stretávali len pri obedoch, ktoré prekvapivo vyvracali všetku zaužívanú nechuť. Varili totiž pomerne dobre.

Len čo však Yazmin rozrazila dvojkrídlové dvere a započula ruch študentov, začala pohľadom hľadať neprehliadnuteľnú Lo, ktorá však očividne jej spoločnosť nepostrádala.  Dievčinu až zaseklo v pohybe, keď zbadala, kto si prisadol k ich stolu. 

Bol to chlapec z tej zvláštnej noci, o ktorej si pomaly začínala myslieť, že sa ani nestala. A zrazu tu sedel hlavný dôkaz toho, že to sen nebol. Váhavo sa pobrala k dvojici v družnom rozhovore, snažiac sa vymyslieť slová, ktorými by na seba nenápadne upozornila.  Ešte totiž ani neprehovorila a už bola z toho nervózna.

Nič však vymýšľať nemusela, pretože chlapec zdvihol hlavu a svoj priezračný pohľad zabodol do jej hnedých očí. Zrazu sa musela premáhať, aby prehovorila nohy k pohybu. Jeho pozornosť Yaz rozvibrovala pokožku, no ešte nevedela, či je to príjemný pocit.

Čím menej priestoru ostávalo medzi nimi a čím bližšia bola priama konfrontácia, tým viac dievčinu zvierala neistota až mala pocit, že ju rozbolí hlava. Bol to presne ten nepríjemný pocit, ktorý ju zakaždým ovládol v nočnej more. Preto sa bála priblížiť.

„Yazmin!" zvolala zrazu Lo  a tým prerušila tú zvláštnu energiu, ktorá obklopila ich oboch. 

„Ahoj," už  s pevnejším hlasom a úsmevom sa dievčina posadila oproti dvojici. 

„Tak ja už pôjdem," chlapec nečakal ani okamih navyše a už sa zberal k odchodu. Lo venoval sladký úsmev a Yazmin zvláštny a svojím spôsobom až znepokojujúci pohľad. 

Len čo sa trocha vzdialil, Lo doňho zapichla pohľad a s hlúpym úsmevom ho sledovala, až kým sa nestratil v dave. 

„Haló. Zem volá Lo," zamávala jej blondínka pred očami, na čo sa strhla.

„Veď už ťa vnímam," zamručala namrzene a zapichla vidličku do šalátu, na ktorý zrejme zabudla, keď sa pri nej objavil neznámy chlapec.

„Doteraz to tak nevyzeralo," s nadvihnutým obočím poznamenala Yaz a uchmatla brunetke vidličku aj so šalátom. Tá bola totiž tak omámená, že jej to ani neprekážalo.

„A bodaj by nie," konečne zdvihla Lo pohľad, „videla si ho? Má oči ako letná obloha." Začala sa rozplývať a už sa to na ňu podobalo. Ten zasnený pohľad prichádzal pomerne často - vždy keď spoznala niekoho nového, o kom bola presvedčená, že je to muž jej života. Väčšinou to nevydržalo ani mesiac.

„Videla som ho a nepopieram, že má niečo do seba, no taktiež sa mi na ňom niečo nezdá. A to nehovorím o tom zážitku s jaskyňou," zareagovala Yaz.

„To si celá ty. Všetko musí mať svoje chyby však?"

„Hovoríš to akoby som nemala pravdu," podpichovala ju ďalej priateľka.

„To zase nemôžem povedať ja," pristúpila Lo na ich malú hru, „avšak Bryce vyzerá by iný. Tak naozaj iný až divný. A je to sexy," usmiala sa tým zvláštnym úsmevom a zahryzla sa do jablka, ktoré jej ako jediné Yaz nezjedla. 

„Takže Bryce, hm? A čo si zabudla na to, ako sa predvádzal s Lorou?" nie nadarmo sa dala na novinárčinu, keďže jej argumenty stále nedochádzali.

„Ale prosím ťa, o Lore som nepočula už ani nepamätám. To dievča bolo chodiacou katastrofou a Bryce tentoraz hovoril so mnou," Lo sa sebavedome usmiala a ani jej nenapadlo ďalej sa tým zaoberať. 

Dúfam, že sa kapitola páčila, aj keď bola v podstate o ničom, no musí sa to nejak rozbehnúť. Ak by ste však mali nejaké pripomienky, či nedostatky, budem rada ak mi ich napíšete do komentára.